Desatoro pre slobodných (8)

Ktovie, čo by sme sa o sebe dozvedeli, keby sme mali možnosť počuť všetky reči, ktoré o nás iní za posledný čas viedli. 

Ktovie, či by sme sa v nich vôbec spoznali.     

Človek, ktorý častejšie číta žalmy, si v nich možno všimne istý detail – mnohé hovoria o tom, ako človeka zranil iný človek svojím jazykom. 

Žalmy – a Biblia vôbec – sú akoby kronikou príbehov a pocitov tých, ktorým ľudské reči (z)ničili život. 

Pravda vs. otec lži
Už pri Adamovi sa stretávame s príbehom prvého klamstva – ako inak, vyšlo od diabla (porov. Gn 3, 1 – 5). 

A vieme, ako to klamstvo dopadlo. 

Nečudo, že diabol ako svoju taktiku na pád človeka zvolil práve klamstvo – koniec koncov, „on bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (Jn 8, 44).

Presný kontrast Ježiša, ktorý o sebe môže vyhlásiť, že je pravda (porov. Jn 14, 6).

Už len to by nás malo varovať – keď si vyberáme lož, vyberáme si zároveň aj otca lži. 

Pre lož musel Jakub utekať z domu a trvalo celé desaťročia, kým sa zmierili s bratom. S matkou, ktorá ho na klamstvo naviedla, sa už na tomto svete nevideli (porov. Gn 27, 6 – 40; Gn 33, 1 – 16). 

Pre lož Labana mal Jakub dve ženy – Liu, ktorú nemiloval, a Ráchel, ktorú miloval. Samozrejme, že to medzi nimi viedlo k rivalite a rôznym rozkolom v rodine (porov. Gn 29, 17 – 31; Gn 30, 8 – 23).

Pre klamstvo sa Jozef ocitol vo väzení (porov. Gn 39, 7 – 30), nevinná Zuzana mala byť zabitá (porov. Dan 13, 1) a Nabot bol naozaj zabitý (porov. 1 Kr 21, 1 – 16). 

Tak by sa dalo menovať ďalej – až po Ježiša (Mt 26, 59).

A aj po jeho zmŕtvychvstaní chceli pravde čeliť – lžami (Mt 28, 12 – 15).

Každá lož má následok – väčšinou zraní, niekedy dokonca zabije. Niekedy našu povesť či vzťahy, inokedy náladu a dôveru. 

Nevieme ovplyniť, čo povedia o nás. Vieme však ovplyvniť, ako budeme o iných hovoriť my. 

Či si vyberieme pravdu alebo lož. 

Nebeského Otca alebo otca lži. 

Keď si slobodný
Na prvý pohľad sa zdá, že single stav prináša akosi priveľa klebiet. 

Potenciálni nápadníci, ohrdnutí nápadníci, „konkurencia“, dedinské tetky, možno rodina: tí všetci môžu mať potrebu riešiť, čo, ako, kedy, prečo s tebou je.  

Jeden by sa divil, akou zaujímavou „surovinou“ slobodní ľudia sú. Azda nie náhodou existuje toľko (reality) šou, ktorých princípom je práve zoznamovanie. 

Mal by si však vedieť, že aj keď už budeš vo vzťahu, klebety to neodstráni, akurát zmení. 

Ako však konštatoval Jozef Gregor Tajovský cez jednu z postáv hry Matka: „Ešte sa nikto bez klebiet neoženil, nevydal.“

A hneď dodal aj riešenie, ktorým sa dá riadiť v akomkoľvek stave: „Jedným uchom dnu, druhým von. Najlepšie nič nepočuť.“

Skrátka – sú ľudia, ktorí na človeku nenechajú nitku suchú. Bez ohľadu na to, či je slobodný, zadaný, bezdetný, rodič... 

Niektorí si akoby až pestovali schopnosť všimnúť si na druhých skôr to zlé. 

S tým veľa nenarobíme (aj keď sa o to môžeme snažiť). Jednoduchšie a účinnejšie je zmeniť svoj postoj k nim. 

A azda najlepšie dať si pozor, aby sme neboli takí istí. 

Keď sa cítiš viac
Máš pocit, že si krajší, talentovanejší, zbožnejší, vtipnejší, duchaplnejší, slušnejší, skrátka lepší ako ten, ktorého chceš ohovoriť či súdiť? 

Že máš viac talentu, viac rozumu, viac skúseností, viac odmodleného, viac taktu, viac čohokoľvek, čo pokladáš za lepšie? 

Že už len preto máš právo pozrieť sa na neho zvrchu? Vyniesť nad ním súd? Ohovoriť ho? 

„Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Možno keby ten človek dostal toľko darov, čo ty, bol by omnoho lepší ako ty. 

Nedostali sme od Boha dary – a všetko, čo máš, je dar – , aby sme ich používali proti iným, ale pre nich. 

Nevie niečo? Ponúkni mu pomoc. 

Nechce to? Pomodli sa zaňho. 

Stále lepšie, ako dvíhať či ohŕňať nos. 

Keď sa cítiš menej
Možno ti nejde do hlavy, ako môže byť niekto krajší, talentovanejší, zbožnejší, vtipnejší, duchaplnejší, slušnejší, skrátka lepší ako ty.

Ako všetko stíha, zvláda, dokonca s prehľadom a úsmevom. 

Musí to mať háčik. 

Musí v ňom byť háčik. 

Závisť často zatvára srdce a otvára ústa. Koľko vieme vyprodukovať klamlivých teórii a poloprávd, len aby sme toho druhého aspoň trochu očiernili. 

Aby sme mu aspoň trochu obrali z tej jeho zdanlivej dokonalosti, pohody, šťastia. 

„Netráp sa, ak niekto bohatne a ak sa poklad jeho domu zväčšuje. Lebo keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde“ (Ž 49, 18). 

Všetci sme správcami, nie vlastníkmi; on aj ty. 

Je lepšie – a v konečnom dôsledku aj ľahšie – sústrediť sa na to, čo Boh zveril mne, ako stále fňukať, hnevať sa či závidieť, že nemám to(ľko), čo ten druhý. 

Závisť robí slepým – zabúdame pre ňu, že každá minca má dve strany.

Že to, čo tak veľmi závidíme, možno prináša do života toho človeka nielen požehnanie, ale aj kríž. 

Že ten, komu tak veľmi nevieme dopriať, sa možno v skutočnosti trápi omnoho viac ako my. 

Keď sa cítiš ako obeť
Ublížili ti. Ohovorili ťa. Vysmiali. Zironizovali. 

Možno máš chuť to vrátiť. Možno si myslíš, že máš právo to vrátiť. 

Akonáhle však začneš používať zbrane svojho nepriateľa, nie si o nič lepší ako on. 

Akonáhle začneš používať zbrane diabla, prechádzaš na jeho stranu.

Boh nám neradí vyrovnávať sa s podobnými javmi v štýle „oko za oko, zub za zub“ či dokonca „keď mne zomrela koza, tebe nech zomrú dve“. 

Boh má iný návod. 

„Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 44).

On vie, prečo to robí. A vie, že pre nás to nebude vždy ľahké. 

Možno tomu však raz dáme šancu. Možno mu raz dáme šancu. Možno sa rozhodneme vážne brať odporúčanie „žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte!“ (Rim 12, 14).

Možno potom zistíme, že to ide. 

Že naozaj platí „moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 30).

Možno tak máme šancu uplatniť apoštolove slová „keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu“ (Rim 12, 20).

A nedať sa tak premôcť zlu, ale dobrom premáhať zlo (Rim 12, 21).

Keď to skúsiš
Ako by to mohlo vyzerať v praxi? 

Ak vieme, že o nás niekto klebetí, konfrontovať ho s tým. Spýtať sa, či je to pravda; prečo to robí. 

Najprv mierne, s láskou. Ako by poradil sv. Ignác – ak nevieš dokázať, že tvoj brat mal zlý úmysel, predpokladaj dobrý. 

Často zistíme, že ten druhý – či ten tretí, ktorý nám to „zvestoval“ –  možno len niečo zle pochopil. 

My oznámime informáciu – ďalej sa však väčšinou dostane už interpretácia. 

Ani nevieme kedy, ani nevieme ako, a vzniknú klebety, pričom nikto zo zainteresovaných nemusel mať zlý úmysel. 

A keď vidíme, že ten úmysel nebol dobrý, možno je to príležitosť opätovne v tom druhom prebudiť lásku. 

Kdesi som čítala o dievčatku, ktoré každému, kto mu ublížil, kúpilo sušienky. Vinníci prekvapení jej darčekom a milým prístupom sa väčšinou hanbili za to, ako sa k nej správali, upravili si mienku o nej a dievča takto jednoducho zmenilo svojich nepriateľov na priateľov. 

Možno to nejde. Možno pre ich tvrdohlavosť a možno pre tvoju citlivosť. 

Ale aj keď nevieme nič iné, stále môžeme jedno – modliť sa za človeka, ktorý nám (možno práve svojím jazykom) ublížil. 

Priať mu dobro, hoci on chcel pre nás zlo. 

Lebo len tak budeme deťmi nášho Otca. 

Len tak s ním budeme mať neporušený vzťah. 

A to za to stojí.