Hýbme sa s Bibliou (5)

Aj my sme si na začiatku stanovili cieľ – nebo i túžbu ho dosiahnuť. Je to prirodzená súčasť ľudského súperenia. Vedomí si vlastných limitov sa možno neodvažujeme to explicitne verbalizovať, ale kdesi v najhlbšom vnútri ašpirujeme na víťazný stupienok (azda i v našom prípade je to tak). 

Ako zvládnuť boj ľavou zadnou, keď sme ľaví, lepšie povedané, ľavorukí? Možno si ani (my praváci) neuvedomujeme, aký je tento svet „pravý“ a život v ňom určený pre pravorukých. Ľavákom neostáva nič iné – len sa prispôsobiť.

Donedávna bol ešte problém zohnať nožnice pre ľavákov, alebo trebárs pri rysovaní sú ľavorukí znevýhodnení, keďže si pohybom ruky súčasne zakrývajú číslice na pravítku. Taktiež pri otváraní dverí či ovládaní rýchlostnej páky v aute sa myslelo na pravákov.

Netreba si však zúfať. Sväté písmo nás uisťuje, že v boji sú rovnako dôležití a šikovní a spôsobilí aj ľudia preferujúci konanie ľavou rukou. „Medzi všetkými týmito ľuďmi bolo sedemsto vybraných mužov ľavorukých. Títo všetci hádzali kameňom na vlas bezchybne“ (Sdc 20, 16). Ekumenický preklad Biblie dokonca uvádza, že ľavorukí vrhali kamene z praku a nepochybili. 

Iste nám v súvislosti s prakom napadne súboj Dávida s Goliášom. Dávid bol ešte chlapcom a postavil sa s prakom a piatimi hladkými kameňmi oproti Goliášovi, ktorý podľa uvedených mier bol tri metre vysoký, mal kovovú prilbu, pancier, kovové holene i kopiju (kovový oštep) a pred ním kráčal štítonoš (porov. 1 Sam 17, 4 – 7). Koniec príbehu nám je určite dobre známy. Víťazom sa stal Dávid, pokorený Goliáš „padol tvárou na zem“ (1 Sam 17, 49). 

Biblia nám pripomína jednu zásadnú vec – kráčať v Božom mene. Zbytočne mal Goliáš (ľudského) ochrancu. V mene Pána zástupov stačil jeden kameň. 

Hoci sa nám streľba z praku javí ako zábava pre malých chlapcov (vo svete je to vyvinutá športová disciplína; uskutočňujú sa v nej aj majstrovstvá), môže nás naučiť podstatným veciam.

Po prvé, dôležitá je správna muška, presné mierenie a neuhýbanie pohľadom z terča. Majme na muške aj náš konečný cieľ. Neuhýbajme pohľadom (rukami, nohami) a nepoškuľujme po svetských slastiach, pominuteľných radostiach, majetku, sláve, popularite.

Najpodstatnejšie je trafiť rovno do čierneho – v našom prípade do neba. Kruhy naokolo si môžeme predstaviť ako očistec, z ktorého je cesta do neba. Ale kto minie terč úplne, je (navždy) vylúčený „z hry“ o víťazný veniec – príbytok vo večnej blaženosti. 

Po druhé, veľkou výhodou je, že nepotrebujeme výzbroj, akú mal Goliáš. Radšej sa prepášme pravdou, vezmime si pancier spravodlivosti, topánky pohotové pre evanjelium a zbraň, ktorou je Božie slovo (porov. Ef 6, 13 – 17). 

Či sme ľaví, kľaví, grambľaví, ľavo- alebo pravorukí – na tom nezáleží. Víťazný stupienok je pre každého, kto ide do boja (každodenného boja so svojimi myšlienkami, predsudkami, túžbami, pokušeniami, chúťkami) – hoc aj len s kameňom (dobrým zámerom) – v Božom mene. „Choď a Pán nech je s tebou!“ (1 Sam 17, 37).