Aj v každodennom živote môžeme byť svätí

Pápež František viackrát uviedol, že svätosť nie je vyhradená iba zasväteným osobám. Sú k nej povolaní aj bežní ľudia v ich každodenných skúškach. Znie to ako neuskutočniteľná úloha vyžadujúca si nadľudské úsilie. A predsa nájdeme príklady ľudí, ktorí dokázali žiť sväto i v najnáročnejších životných situáciách.

Sú medzi nimi deti či tínedžeri. A nie sú to iba mladí z hlbokej histórie, ale i tí, ktorí zakúsili, ako vyzerá život v modernej dobe.

Jednou z takýchto mladých ľudí bola aj Alexia Gonzálezová-Barrosová zo Španielska. Narodila sa 7. marca 1971 v Madride. Bola najmladšou zo siedmich detí, dvaja jej súrodenci však zomreli skôr, než sa narodili. Rodičia Francisco a Moncha boli členmi Opus Dei a svoje deti vychovávali v kresťanskej viere.

Alexia bola normálne dievča, ktoré prežívalo bežné starosti mladých. Jej kamaráti ju obľubovali pre priateľskosť a radosť, ktorá z nej neustále vyžarovala. Prišiel však rok 1985. Vo februári Alexii diagnostikovali zhubný nádor na mieche. Mala iba necelých 14 rokov.

Choroba ju zakrátko úplne priviazala na nemocničné lôžko. Nedokázala však paralyzovať jej vnútornú energiu. Viaceré biografické knihy o Alexii zdôrazňujú, že napriek mnohým bolestiam, ktorými trpela, ostávala statočná, pokojná a radostná. Svoje utrpenie obetovala za Cirkev a pápeža.

Pomáhala byť lepším človekom

Keď ostala Alexia v nemocnici, jej spolužiaci ju prišli podporiť. No namiesto utrápeného dievčaťa našli obľúbenú kamarátku s úsmevom na tvári.

Pre španielsku katolícku agentúru ACI Prensa si na svoju najlepšiu priateľku a spolužiačku zaspomínala Begoña Hernandezová. „Neprestala som ju navštevovať. Môžem úprimne povedať, že napriek liečbe z nej vždy vyžarovala radosť. Vďaka Alexii ste našli pokoj,“ uviedla Begoña Hernandezová a dodala „bolo to veľmi prekvapujúce. Opúšťali ste nemocnicu s radosťou a nie trpiaci alebo zdrvení.“

Ich priateľstvo sa začalo už v materskej škole. „Boli sme v jednej triede od 4 alebo 5 rokov až do jej smrti. Boli sme si veľmi blízke. Alexia bola veľmi milá, radostná, priateľská. Bola bežné dievča. Spomínam si, že keď som bola tínedžerka, mala som zápisník, do ktorého som si napísala zoznam ľudí, ktorí obzvlášť pomáhajú. Alexia bola na tomto zozname. A to vďaka malým jednoduchým veciam, no práve cez ne mi pomohla byť lepším človekom. Naučila ma hľadieť na druhých a nebyť rozmarná,“ spomína Begoña Hernandezová. 

Jej statočnosť pramenila vo viere

Veľkou oporou Alexii bola jej matka, ktorá napriek ťažkostiam svojej dcéry vždy verila Bohu a pripomínala, že všetci sme v jeho rukách. Aj Alexia v priebehu choroby zvykla opakovať: „Ježiš, chcem sa uzdraviť. Ak to však nie je tvoj plán, chcem to, čo chceš ty.“

Podľa Alexiinej najlepšej kamarátky jej statočnosť pramenila práve v dôvere v Krista, pretože na všetko, čo sa jej prihodilo, hľadela z pohľadu viery. „A preto utrpenie choroby niesla tak dobre.“

Alexia zomrela v decembri 1985 po desaťmesačnom boji s rakovinou.

Arcidiecéza Madrid otvorila v roku 1993 proces jej kanonizácie. „Keď Alexia zomrela, bola som presvedčená, že moja kamarátka je svätá. Už vtedy som sa zverila do jej duchovnej opatery a viem, že vďaka svojmu príhovoru mi pomohla pri mnohých udalostiach,“ uviedla Begoña Hernandezová a poznamenala, že rovnaký názor a skúsenosti majú aj ostatní Alexiini spolužiaci. 

V júni tohto roka pápež František uznal heroické čnosti Alexie Gonzálezovej-Barrosovej, čo je dôležitý krok v procese kanonizácie mladej Španielky. Tá svojím príkladom ukázala, že svätosť naozaj nie je vyhradená iba pre cirkevných otcov a osoby, ktoré sa zasvätili službe Bohu.

Môžu ju dosiahnuť aj mladí ľudia, ktorí prežívajú strasti a radosti každodenného života s vierou vo svojom srdci.