Označujú ho za uruguajského Carla Acutisa

Walter sa narodil 1. novembra 1921 v Montevideu, hlavnom meste Uruguaja. Vyrastal v kresťanskej rodine vo štvrti Aguada a už od detstva sa vyznačoval láskou k eucharistickému Kristovi.

Prvé sväté prijímanie prijal týždeň po svojich desiatych narodeninách, 8. novembra 1931. Neuspokojil sa však iba s tým, že môže pristupovať k  svätému prijímaniu; chcel, aby tak robilo čo najviac ľudí. „Nestačí mi byť dobrý. Musím robiť lepšími i druhých. Nemáme právo byť priemerní,“ povedal raz Walter.

Katechéta na plný úväzok

Mal zjavný dar reči, čo mu pomáhalo pri jeho mladíckej evanjelizácii. Keď navštevoval Strednú školu Svätej rodiny, jeden zo spolužiakov sa mu „pochválil“, že už dlho nechodí na spoveď a  neprijíma sväté prijímanie.

Walter mu však začal s takým zápalom rozprávať o dôležitosti prijímania sviatostí a Ježišovej prítomnosti v nich, že netrvalo dlho a jeho spolužiak sa k sviatostiam opäť vrátil.

O  jeho katechetickom zápale svedčia aj slová Walterovho bratranca Enriqua Rondeaua, ktorý v rámci diecéznej fázy procesu blahorečenia svojho rodinného príslušníka priblížil, ako ho Walter sám pripravil na prvé sväté prijímanie.

„Bol katechétom na plný úväzok, nielen keď sme sa stretávali pri konkrétnej katechéze, ale vždy a prirodzeným spôsobom mi odovzdával kresťanské hodnoty a hovoril mi o Kristovi.“

Vyrábal hračky pre deti

Walterovi sa v škole darilo, mal dobré známky, škola mu udelila ocenenie pre najlepších študentov. On však ostával pokorný a o svojich úspechoch veľmi nehovoril.

Jeho spolužiaci v  ňom nevideli pyšného študenta, ktorý sa chváli svojimi vedomosťami, ale naopak, vzorného spolužiaka, vždy pripraveného podať pomocnú ruku každému, kto za ním prišiel.

Walter totiž pochopil, že kresťanovi musí záležať na tom, aby sa svet stal lepším. Okrem spolužiakov sa preto snažil pomáhať aj chudobným a núdznym. Kedykoľvek mohol, chodil na trh po ovocie a zeleninu, ktoré potom rozdával najbiednejším.

Vo voľnom čase vyrábal hračky pre chudobné deti vo svojom okolí. Navštevoval tiež chorých, ktorým dodával pokoj.

Videl sa v laickej misii

Vzhľadom na jeho horlivosť a veľkodušnosť boli ľudia okolo Waltera presvedčení, že jeho budúcim povolaním je kňazstvo. On však svoje poslanie videl v laickej misii. Cítil sa povolaný svedčiť o Kristovi a evanjelizovať.

Medzi ľuďmi rezonovali mnohé jeho myšlienky o Eucharistii. Napríklad: „Človek je rýchlo vďačný za drobné láskavosti, ktoré prijíma od ľudí, ale je hlúpo nevďačný voči Kristovi, ktorý mu v nekonečnej štedrosti dáva za pokrm svoje vlastné telo.“

Zaujímavou je aj Walterova úvaha o význame svätej omše: „Svätá omša je akcia, viditeľná udalosť, vonkajšia skutočnosť, na ktorej sa musíme zúčastniť a participovať. Svätá omša nie je spomienkou, je to prítomná skutočnosť.“

Propagácia kongresu

Mladík z Montevidea svoju evanjelizačnú horlivosť prejavil aj v roku 1938, keď sa v jeho rodnom meste konal lokálny eucharistický kongres. Vlastnoručne rozmnožil logo kongresu a  rozdal ho susedom, aby si ho mohli umiestniť na dvere a dotvoriť tak atmosféru osláv.

Nebral to však iba ako propagačnú kampaň, veril, že počas osláv tejto veľkej udalosti sa ľudia dokážu zjednotiť. Sám vnímal kongres ako príležitosť stretnúť sa s druhými a podeliť sa o svoju vieru.

Smrteľná choroba

S blížiacim sa koncom štúdia sa Walter začal pozerať po zamestnaní. Podarilo sa mu vybaviť si prácu úradníka. No v práci neostal dlho. Ochorel na tuberkulózu. Krátko pred smrťou požiadal o pomazanie chorých, a keď túto sviatosť prijal, zobral kríž a požehnal ním svojich rodičov.

Aj v utrpení z neho vyžaroval vnútorný pokoj a tiež viera a radosť. V jednom momente sa však cítil skľúčený – to vtedy, keď pre časté vracanie nebol schopný prijať sväté prijímanie. Otec Atilio Nicoli, ktorý bol Walterovým duchovným vodcom, mu vtedy porozprával o  Ježišovom opustení na kríži.

Táto úvaha ho upokojila, a keď vzal do rúk kríž, začal o ňom hlboko uvažovať. Krátko nato ho zovrel v rukách a povedal: „Zomieram v pokoji.“ To boli jeho posledné slová. Zomrel dva týždne po svojich 18. narodeninách, 18. novembra 1939.

Presne o šesťdesiat rokov neskôr, 18. novembra 1999, preniesli Walterove pozostatky do jeho farnosti pri Kostole Panny Márie Karmelskej vo štvrti Aguada. V júni 2000 otvorili proces jeho blahorečenia, v  novembri 2001 bol uznaný za Božieho služobníka.