Preteky boli preňho všetkým

V sobotu 1. mája 1994 sa v Taliansku udiala obrovská tragédia pre športový svet. Trojnásobný majster sveta formuly 1 Ayrton Senna nezvládol nebezpečnú zákrutu Tamburello na okruhu v Imole a utrpel ťažké poranenia mozgu, ktorým podľahol. Vo svojej pretekárskej kariére však okrem lásky k rýchlosti vyznával aj iné hodnoty.
Lenka Vatrtová 30.04.2021
Preteky boli preňho všetkým

Trojnásobný svetový šampión Ayrton Senna (21. marec 1960 – 1. máj 1994) miloval rýchlosť nadovšetko. Snímka: profimedia.sk

Určite by sme len s ťažkosťami našli chlapca či muža, ktorého by nefascinovali rýchle autá. Pocit slobody, adrenalín a život „na hrane“ sú veci, ktoré už roky pripútavajú ľudí k obrazovkám. Najmä ak ide o také prestížne preteky, akými je formula 1.

Motokárové začiatky

Rýchlosť fascinovala aj Ayrtona Sennu, ktorý sa narodil do bohatej brazílskej rodiny. Keďže aj jeho otec bol nadšenec motošportu, daroval synovi na štvrté narodeniny vlastnoručne zhotovenú motokáru.

O tri roky neskôr nachytal sedemročného Ayrtona, ako sa na rodinnej farme sám vozí na obrovskom džípe. Nehneval sa. Osud jeho syna bol spečatený. Bude z neho pretekár.

Odrazový mostík k pretekárskej kariére sú motokáry. Pretekajú na nich deti vo veku od 5 do 15 rokov. Výnimkou nebol ani Ayrton Senna, ktorý sladkú chuť víťazstiev prvýkrát okúsil na domácom brazílskom okruhu Interlagos.

Od začiatku vynikal perfekcionizmom na trati, ustavične sa zlepšoval a trénoval, aby mal pod kontrolou i najmenšie vrtochy monopostu. Povrávalo sa, že takýto pilot sa nenarodil už celé generácie, ak vôbec. Mohol by z neho byť dokonca svetový šampión.

To, že ide o vychádzajúcu hviezdu motošportu, bolo jasné všetkým. Preto sa po niekoľkých úspešných sezónach v nižších súťažiach formuly dostal až k vytúženej najvyššej méte – formule 1.

V lietadle čítaval Bibliu

„Verím, že mi túto príležitosť dal Boh. Teraz mi pomáha zostať pokojný a uvoľnený. Tak dlho som čakal na túto chvíľu,“ povedal Ayrton Senna, keď prvýkrát nasadol do monopostu F1. Hlboká viera v Boha ho sprevádzala po celý život, aj keď na začiatku šlo skôr o zvyk než o ozajstné prežívanie.

Jeho priatelia tvrdia, že práve katolícka výchova mu pomáhala aj napriek celosvetovej sláve zostať nohami na zemi. Paradoxne, prejavovala sa vtedy, keď sa mu až tak nedarilo.

Ayrton Senna bol veľmi ľudský a skromný. Ak náhodou v pretekoch pochybil, nikdy neobviňoval mechanikov či tímových kolegov, ale nemal problém priznať si chybu.

Tak sa stalo aj počas Veľkej ceny Monaka v roku 1988. Ayrton Senna jazdil extrémne rýchlo. Náskok pred jeho najväčším rivalom a svetovým šampiónom Alainom Prostom mal takmer minútu. Neskôr opísal, že sa cítil, akoby bol v inej dimenzii, akoby monopost riadil niekto iný, a nie on. Víťazstvo bolo na dosah.

Napriek tomu sa Ayrton Senna pár kôl pred koncom pretekov dal na zlomok sekundy vyviesť z rovnováhy, urobil začiatočnícku chybu a namieril si to monopostom rovno do ochrannej bariéry. Nič sa mu nestalo, no bola to poriadna hanba.

Pri rozhovore namiesto klasických pretekárskych výhovoriek o tom, že to nebola jeho chyba alebo že sa niečo stalo s autom, priznal, že je na vine on, lebo stratil koncentráciu. A práve tento neúspech sa stal katalyzátorom jeho vzťahu s Bohom, ktorého dal od tohto dňa na prvé miesto vo svojom živote.

Vyznal, že základným pilierom je preňho viera. To sa nezaobišlo bez reakcie zo strany britských novinárov, ktorí ho posmešne označovali za nesmrteľného. Ayrtona Sennu to veľmi mrzelo.

„To, že verím v Boha, neznamená, že som voči všetkému imúnny. Neznamená to, že som nesmrteľný,“ tvrdil. V ťažkých chvíľach zvykol len tak otvoriť Sväté písmo na hociktorej strane, prečítať si verš a aplikovať ho na situáciu, v ktorej sa nachádzal.

Bibliu takisto čítaval aj v lietadle, keď sa presúval z jedného dejiska pretekov formuly 1 do druhého.

Osudná nedeľa

Aj v nedeľu 1. mája 1994 ráno si Ayrton Senna otvoril Sväté písmo.

Čakali ho preteky na okruhu Autodromo Enzo e Dino Ferrari v talianskej Imole. Bolo to preňho mimoriadne náročné, lebo v sobotu, len deň predtým, zomrel pri nehode počas kvalifikácie jeho priateľ Roland Ratzenberger.

Keď sa Ayrton Senna dozvedel o jeho smrti, odišiel do svojho súkromného priestoru v padoku, kde si ľahol na zem a plakal. Snažil sa presvedčiť komisárov F1, aby sa nedeľňajšie preteky neuskutočnili, no neuspel. Nechcel pretekať.

Jeho priateľ neurochirurg Sid Watkins, ktorý pracoval ako vedúci záchranného tímu formuly 1, ho presviedčal, aby sa na to vykašľal, že pôjdu radšej na ryby. Ayrton Senna to však nedokázal urobiť. Povedal, že nemôže prestať pretekať, jednoducho to nejde.

Ráno teda otvoril Bibliu a prečítal si z nej verš, ktorý podľa neskoršieho vyjadrenia jeho sestry hovoril o tom, že Boh mu dá najväčší dar zo všetkých darov, ktorým je Boh samotný. Bolo to predzvesťou toho, čo malo prísť?

Ayrton Senna teda do pretekov nastúpil, no necítil sa veľmi komfortne. Jeho monopost z dielne Williamsu bol rýchly, ale ťažko ovládateľný. Keď si Brazílčan na štartovacom rošte na chvíľku zložil z hlavy helmu, na jeho tvári bolo badať akúsi zlú predtuchu.

Čo sa stalo v zákrute Tamburello, vedia už asi všetci. Ayrton Senna vyletel z trate a v rýchlosti 211 kilometrov za hodinu narazil do betónovej bariéry. Tesne pred nárazom sa pokúšal spomaliť, no zbytočne. Auto sa rozbilo na kúsky.

Ayrton Senna zostal nehybne sedieť v kokpite. Okrem silného nárazu mu helmu prerazil koniec spojovacej tyče. Hneď po nehode sa k nemu rozbehol Sid Watkins.

„Vyzeral veľmi pokojne. Keď som mu zložil prilbu, podľa zreničiek bolo zjavné, že utrpel masívne poranenie mozgu. Vytiahli sme ho z monopostu a položili na asfalt. Vtedy krátko vzdychol, a hoci nie som veriaci, cítil som, že v tej chvíli jeho duša opustila telo,“ opisuje Sid Watkins posledné chvíle Ayrtona Sennu.

Tragédia priniesla nové opatrenia

Preteky v Imole nakoniec vyhral Michael Schumacher, bolo to však smutné víťazstvo. Nikto neoslavoval.

V Brazílii dokonca vyhlásili po smrti svojho rodáka trojdňový štátny smútok. V roku 2019 darovala Sennova neter pápežovi Františkovi bustu s podobizňou jej uja.

Oficiálne vyšetrovanie zistilo, že príčinou pretekárovej smrti boli úlomky, ktoré ho zasiahli do hlavy. To prinútilo komisárov F1 prehodnotiť bezpečnostné opatrenia.

Z rýchlej zákruty Tamburello sa stala dvojitá spomaľovacia šikana. Nové pravidlá chránili pilotov dlhých dvadsať rokov, až kým na následky tragickej nehody v japonskej Suzuke v roku 2014 nezomrel mladý pretekár Jules Bianchi, krstný otec Charlesa Leclerca z tímu Ferrari.

Po jeho smrti sa súčasťou monopostu stal ochranný prvok „svätožiara“ (angl. halo), ktorý zachránil život nielen jeho krstnému synovi na Veľkej cene Belgicka v roku 2018, ale aj Romainovi Grosjeanovi po hrôzostrašnom náraze v Bahrajne v novembri 2020.