S Pannou Máriou o živote: Keď sa pýtam

V živote máme mnohé otázky. Na niektoré hľadáme odpoveď práve v modlitbe. Niekedy ich v nej nájdeme. Inokedy nie. V živote máme mnohé otázky – a niekedy si možno ani neuvedomíme, že ich majú aj iní. A že možno my sme pre nich odpoveďou.  
Mária Bilá 22.11.2019
S Pannou Máriou o živote: Keď sa pýtam

Ilustračná snímka: UNSPLASH/ Autor: Charnee May

Pozývame ťa modliť sa radostný ruženec s meditáciami o rôznych vyslovených i nevyslovených otázkach. 

Ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala
Určite si mala toľko otázok – a možno si ani netušila, že si odpoveď. Odpoveď na milióny modlitieb, túžob, čakaní na záchrancu. Stelesnená odpoveď plná milosti – a otázok, ktoré si nevyslovila. Len jednu. „Ako sa to stane?“ (Lk 1, 34). Obdivujem ťa. Väčšina z nás by sa asi spýtala: Prečo? 

Prečo ja? Prečo teraz? Prečo takto?

Nie preto, aby sme Bohu povedali fiat. Skôr preto, aby sme mu vysvetlili, prečo mu fiat nepovieme. Nechceme povedať. 

Mária, uč ma, prosím, chápať, že na „prečo“ často neexistujú odpovede. Ale každé „prečo“ vie nahradiť „ako“. Nech sa Boha menej pýtam „prečo sa to stalo“ a viac „ako si s tým teraz poradiť“. Menej „prečo sa to stalo mne“ a viac „ako z toho môžem vyťažiť“. 

A vypros mi, prosím, silu veriť, že hoci ja to „prečo“ nepoznám či nechápem, on áno. A že to stačí. 

Ktorého si, Panna, pri návšteve Alžbety v živote nosila
Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43).
Otázka, ktorú si kládla Alžbeta. Otázka, ktorú si možno v priebehu dejín kládla svätá Bernadeta Soubirousová, svätá Hyacinta Martová a ďalší dvaja malí pastierikovia či iní vizionári. 

Ja nie. A predsa... Koľkokrát si už prišla ku mne; do môjho života, do môjho srdca? A koľkokrát som ti za to bola vďačná? Koľkokrát som sa s rovnakou pokorou spýtala, čím si to zaslúžim? Úprimná odpoveď je – ničím. Viem to. No namiesto toho, aby som sa tešila, že Kráľovná vesmíru je ochotná počúvať moje prosby a orodovať za mňa u svojho Syna, často skôr frflem, hundrem či rovno zívam, kým ťa neochotne a znudene zdravím Zdravas. 

Mária, vypros mi, prosím, milosť čoraz viac si uvedomovať, kto si a a aká si – a kto som a aká som ja. A milovať ťa už len za to, že napriek priepastnému rozdielu medzi nami ti na mne aj tak záleží. 

Ktorého si, Panna, v Betleheme porodila
Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Mesiáš“ (Mt 2, 4). Herodes. Ako často sa ním pre tvojho syna stávam ja. Niekto, kto mu nechce dovoliť narodiť sa. Niekto, kto sa tvojich kňazov spýta, kde by sa mal narodiť; v ktorých oblastiach môjho života, vystupovania - a potom sa hnevá, že by sa tak naozaj mohlo stať. V mojom svete chce vládnuť moje ego.

Naoko bezbranný Ježiš, ktorý mi vraví, že radosť, láska, úcta a milosrdenstvo zmôžu viac ako hnev, ostrý jazyk a tvrdé lakte, je pre mňa často nepohodlným. Aké je smutné uvedomiť si to. Aké smutné je uvedomiť si, že tak často som potenciálnym vrahom tvojho syna. A dokonca – že ním chcem byť. 

Mária, prosím, oroduj za mňa, aby bol zničený Herodes vo mne, ktorý chce ničiť všetko, čo môže ohroziť jeho ego. 

Ktorého si, Panna, v chráme obetovala
Kedy? Možno niečo také sa pýtal Simeon. „Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Lk 2, 26). Roky však plynuli, jemu pribúdali – a nič. Možno ho vyzeral v každom sebavedomejšom mužovi, zanietenom rečníkovi, sympatickom študentovi Tóry.

A napokon ten Mesiáš prišiel. Tak nečakane. V podobe malého chlapčaťa, ktoré na svete žilo ešte len pár dní, kým sa ocitlo v jeho náručí. V rukách držal osud Izraela, celého sveta – a možno sa naňho ten malý zázrak aj usmial. 

Boh dodržal svoje slovo. A zvráskavené ruky sa mohli dotknúť dôkazu, že Boh je verný, aj keď musíme dlho čakať. 
Mária, oroduj, prosím za mňa, aby som na to nikdy nezabudla. 

Ktorého si, Panna, v chráme našla
Čo si nám to urobil?“ (Lk 2, 48). Azda oprávnená otázka matky na syna, ktorý zmizol; ktorý ju vystrašil. Je však oprávnené, keď sa to tvojho syna pýtam i ja? 
Možno vieš, ako často to robím. Vždy, keď niečo nejde podľa mojich predstáv. Vždy, keď niečo nemá happyend. Vždy, keď mám pocit, že by som ten príbeh napísala lepšie ako on. 

Ale často už nedôjde k tomu, aby som si vypočula, že aj mňa sa Ježiš čosi pýta: „Prečo ste ma hľadali?“ (Lk 2, 49).

Prečo? Aby som sa mu len sťažovala, vyčítala, vyhrážala? Aby som trucovala? Alebo aby som si úprimne počkala na ďalšiu jeho otázku: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2, 49).

Ako často nemám silu prepustiť svoje predstavy či plány a pripustiť, že Boh má lepšie. Že tiež mám byť tam, kde ide o môjho Otca; v postoji dôvery, lásky a radosti. Napriek všetkým a všetkému. Že čím úprimnejšie budem myslieť „buď tvoja vôľa“ (Mt 6, 10), tým viac budem šťastná aj ja sama. 
Mária, prosím, pomáhaj mi svojím orodovaním prehlbovať si toto poznanie.