S Pannou Máriou o živote: Kým čakáš na lásku

Kým ju svet spoznal ako Matku Spasiteľa a Kráľovnú vesmíru, bola to obyčajná dievčina z malej dediny, ktorá mala svoje bežné radosti, starosti i povinnosti – a ktorá určite s kamarátkami rozmýšľala (a možno aj snívala) o tom, koho si raz vezmú.

Panna Mária si akiste rada vypočuje i tvoje vlastné modlitby za budúceho manžela a posunie ich svojmu Synovi. 

Možno ti ako inšpirácia k nim poslúžia aj tieto meditácie pred jednotlivými desiatkami.  

Ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala
Malá dedina a v nej mladá dievčina.

Vraj si mala len štrnásť či pätnásť, keď ťa zasnúbili. V tvojej dobe bežný vek na vydaj; zrejme si bola pripravená.

A ja si rada predstavujem, že aj zaľúbená. Veď Jozef bol „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19).

Bol to muž, ktorý ti nechcel ublížiť; nechcel ťa vystaviť potupe, preto ťa „zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1, 19).

Keď sa takto správal ako zmätený a zranený a zradený, ktovie, aký láskavý musel byť v čase, keď medzi vami ešte nebolo žiadneho obláčika.

Bol to muž, ktorý pracoval ako tesár a o ktorom si vedela, že bude tvoj. Obaja ste sa na to akiste pripravovali.

Možno si už mala vybrané šaty na svadbu, možno si si chystala výbavu. Možno si videla nábytok, ktorý vyrábal do vášho budúceho domova.

Ale potom prišlo zvestovanie, a ty, napriek všetkým plánom, čo ste ako dvojica zrejme mali, si povedala Bohu „fiat“ – áno, ktoré znamenalo „nie“ ideálnemu životu, ktorý sa pred tebou črtal. 

Mária, aká veľká musela byť tvoja dôvera a láska voči Bohu! Napriek tomu, že si nemohla vedieť, čo presne ťa čaká, odovzdane si vyriekla: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).

Mária, aj ja chcem byť osobou, ktorá odovzdane povie svoje „fiat“ Bohu. Vždy. S rovnakou dôverou a láskou, ako ty.

Rovnako ako ty chcem mať na prvom mieste Boha, až potom nejakého „Jozefa“ – viem, že prehodené poradie by ublížilo nám obom. 

Mária, prosím ťa, pros tiež za môjho budúceho muža, aby bol podobne spravodlivý ako bol tvoj Jozef a aby v nečakaných a ťažkých situáciách tiež bol tým, ktorý nechce nikomu ublížiť a vystaviť ho potupe. 

Ktorého si, Panna, pri návšteve Alžbety v živote nosila
V živote sú rôzne cesty. A medzi tie najkrajšie patria cesty k druhým. Do ich sŕdc, do ich životov.

Takú jednu si podnikla aj ty k Alžbete.

Obe ste zažili niečo nečakané a zázračné, obe ste pod srdcom nosili dieťa, ktoré nemalo byť – ona bola podľa svetských meradiel  na to svoje príliš stará, ty príliš mladá (a hlavne slobodná, čo bol v tých časoch škandál hodný kameňovania).

Aj v neľahkej situácii (hrozba straty partnera, dokonca života) si však neprišla k Alžbete so sťažnosťami, ponosmi a sebaľútosťou, ale s vyznaním „Velebí moja duša Pána a a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi“ (Lk 1, 46 – 47).

Tvoja dôvera v Boha a v to, že nedopustí tvoju smrť, ak si praje práve cez teba dať svetu Syna, musela byť nezlomná.

Nevedela si, ako to Boh spraví – ale verila si tomu, čo ti odkázal Gabriel: „Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37). 

Mária, aj týmto postojom ma učíš, že keď človek dôveruje Bohu, dokáže sa tešiť v akýchkoľvek okolnostiach.

Ak si si aj poplakala (o čom však v Písme nie je zmienka), tvoja radosť bola aj tak väčšia. 

Mária, vypros mi, prosím, aby som tiež verila, že Bohu nič nie je nemožné.

A ak platí, že Boh k nám hovorí aj cez naše túžby, tak vypros, aby som sa ich nevzdala a aby aj o mne rôzne Alžbety môjho života raz dokázali povedať „blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán" (Lk 1, 45). 

A, uč ma, prosím, aby som nikdy nezabudla, že i v mojom živote platia slová „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lk 1, 49) – a aby som za ne nikdy nezabudla ďakovať, kým sa hrniem za tým, čo ešte nemám. 

Ktorého si, Panna, v Betleheme porodila
Maštaľ či jaskyňa, v nej ty a Jozef, medzi vami jasličky s dieťaťom, vedľa pár zvierat, pár pastierov, pár mudrcov.

Svet zredukovaný do niekoľkých nepravidelných štvorcových metrov.

Najdôležitejšia bytosť dejín v svojej najzraniteľnejšej podobe.

Dvaja mladí ľudia v podmienkach, ktoré by si ako miesto vhodné na príchod svojho syna za iných okolností zrejme nevybrali.

A predsa všetko bolo, ako malo byť.

Zázrak sa zrodil v podmienkach, ktoré by pre iných boli námetom na sociálnu drámu.

Niekto by povedal, že ste boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste – vy ste však dovolili komplikovaným podmienkam a temnote jaskyne v periférii cudzieho mesta stať sa kulisami lásky. Lebo láska môže prísť hocikedy a hocikde.

Boh dokáže požehnať svojou prítomnosťou každú chvíľu a každé miesto. 

Mária, vyzerá to tak, že ani v nehostinnom meste a na neútulnom mieste si nestratila radosť, nádej, úsmev.

Nevyčítala si Jozefovi, kam ťa to (navyše tehotnú) vzal; že sa mu nepodarilo zohnať nič lepšie, že takto to nemalo byť, že si čakala niečo iné. 

Mária, aj mňa raz možno láska zavedie na miesta a do situácií, ktoré nebudú vyzerať priaznivo.

Vypros mi, prosím, aby som to vtedy zvládla tak dôstojne a radostne ako ty; aby som rovnako ako ty dokázala prejaviť úctu a vďačnosť svojmu „Jozefovi“ a najmä Bohu – a aby som mu dovolila narodiť sa v akýchkoľvek podmienkach. 

Ktorého si, Panna, v chráme obetovala
Bok po boku ste šli obetovať svojho syna.

Muž a žena, ktorí sa dali vtiahnuť do nezvyčajného Božieho dobrodružstva – a teraz pochopili, že to, čo ste zažili doteraz, bol len prológ. Že vášho syna čakajú mnohé útrapy; že byť vyvoleným Mesiášom nebude cesta ružovou záhradou, ale cesta kríža.

Okrem avizovanej bolesti vás jej však čakalo ešte dosť inej: útek za hranie; opustenie domova a všetkého, čo ste mali; nový začiatok, takpovediac od nuly.

A potom každodennosť. Pre mnohých možno najväčšia skúška. Práca, povinnosti, stereotyp.

Už žiadne veľké znamenia. Žiadni anjeli, žiadni mudrci, ktorí by sa klaňali vášmu dieťaťu, žiadne veľké proroctvá. Skôr život obyčajnej rodiny, s jej bežnými starosťami a radosťami tej doby. 

Mária, hoci si bola matkou najvýznamnejšieho človeka v dejinách, tvoj život tomu zvonka nenasvedčoval – tvoje ruky akiste mnohokrát umyli nádoby, utierali podlahu, prebaľovali bábätko. V ruke si nedržala kráľovskú berlu, ale metlu či varechu. 

Mária, vypros mi, prosím, aby som i ja, až raz budem manželkou i matkou, dokázala vytvárať rodinnú pohodu ako ty; aby som si dokázala pokorne plniť svoje povinnosti a napĺňať dni mojich blízkych starostlivosťou a pokojom. 

Ktorého si, Panna, v chráme našla
Občas sa stane, že niekoho stratíme. A občas sa stáva, že na niekoho veľmi čakáme.

Nie je stratený; jednoducho nie je. Nie fyzicky, nie v našom živote. No máme nádej, že niekde áno.

Možno vo vedľajšom vchode; možno na inom kontinente; možno v osobe človeka, ktorého dobre poznáme, zatiaľ sme však nespoznali, že je to „on“. 

Mária, občas mám pocit, že s rovnakou vytrvalosťou a naliehavosťou, ako si ty hľadala svojho syna, ja hľadám odpoveď na otázku, kto je ten pravý. Vy ste svojho milovaného hľadali „medzi príbuznými a známymi. No nenašli“ (Lk 2, 44).

Takto nejako by sa možno dal zhrnúť aj príbeh môjho doterajšieho hľadania. Písmo mi však jemne našepkáva, čo ste robili ďalej - „vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali“ (Lk 2, 44).

Viem, Mária, že kým hľadám iba v dave, zbytočne zmätkujem.

Viem, že v „Jeruzaleme“, že v chráme ma čaká tvoj syn; a že „všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 44). Viem, že môžem patriť k nim.

Že on mi dá odpovede ako ďalej, ale aj čo teraz – lebo život nie je len „potom“ či „s niekým“.

Život je tu, teraz, taký – a ja ho nechcem márniť fantazírovaním či obavami o tom, čo bude a kto bude po mojom boku.

Aj tak je najdôležitejšie, že som v Božích rukách a v Božom srdci. 

Mária, uč ma, prosím, tomu veriť a úprimne sa z toho tešiť.