Tvorí slovenské drevenice ako na dlani

Hrať futbal alebo hokej, zaujímať sa o šport či zbierať známky je bežnou záľubou nejedného mladého chlapca. A čo tak tráviť čas v domácej stolárskej dielni a vyrábať miniatúry slovenských dreveníc? To už také bežné nie je, skôr výnimočné.

Vskutku originálna záľuba pritiahla Mateja Vaňu asi pred štyrmi rokmi, keď videl na internete známy slovenský Park miniatúr. V ňom ho upútalo najmä dokonalé prevedenie levočskej radnice. „Veľmi sa mi to všetko páčilo a vtedy som zatúžil vyrábať niečo podobné. Rozhodol som sa pre slovenské drevenice, pretože mám rád ľudovú architektúru, kroje, folklór. Naše drevenice sú veľmi pestré a to sa mi na nich páči,“ predstavuje Matej svoje netypické hobby.

Jeho túžba nezostala len v myšlienkach, ale začal ju naplno realizovať a hneď sa pustil do výroby prvej chalupy. „Išlo o goralskú drevenicu a bola úplne maličká. Preto som ju aj urobil rýchlo. Nie je však až tak do detailov prepracovaná ako tie, čo som robil neskôr. Ešte som len začínal a teraz vidím, že vždy je čo vylepšovať,“ prezrádza Matej o svojej prvotine.

Drevu vdychuje život

Matej bol v kontakte s drevom už odmalička. Ide o živý materiál, o ktorý sa treba starať. On svoju starostlivosť oň preukazoval už ako malý chlapec, keď sa spolu so súrodencami hrali a vyrábali jednoduché domčeky. „Nevyzerali nijako extra,“ tvrdí Matej, „bola to len taká naša spoločná forma hry, ktorá nás veľmi bavila. Navyše, otec je stolár, máme teda doma dostatok dreva a aj náradie, ktoré potrebujem. Takisto mi otec s čímkoľvek pomôže, vysvetlí, spolu vymýšľame rôzne vylepšenia, aby mi šla práca rýchlo a aby chalupy aj esteticky vyzerali,“ dodáva.

Okrem dreva používa tiež sadru a prírodný mach, ktorý slúži ako tráva na spodku chalupy. Samozrejme, dôležité sú farby. V Matejovej dielni sa nájdu rôzne – temperové, syntetické, vodové. A ako samotná chalúpka vlastne vzniká? „Nerobím rozmery drevenice presne podľa mierky. Len sa inšpirujem architektúrou a rozmery si prispôsobím tak, aby výsledok proporčne dobre vyzeral,“ vysvetľuje Matej, „to by som musel ísť každú osobne pomerať, čo by vyžadovalo veľa času.“

Keďže Matej študuje na vysokej škole, času nazvyš nemá. Jeho neodmysliteľným pomocníkom je internet, ktorý mu celú prácu uľahčuje. Ak vie o dedine, kde sú pekné drevenice, pozrie si ich detailne na google mapách. Potom si urobí screenshot konkrétnej chalupy, tú si najprv dôsledne nakreslí a až potom sa pustí do samotnej výroby. Na začiatku sú len obyčajné drevené hranolčeky, farby a lepidlo. Keď ich však vezmú do parády šikovné ruky, premenia ich na krásnu slovenskú drevenicu, ktorú by ste od originálu rozoznali len veľmi ťažko.

Drevenice z rôznych kútov na jednom mieste

Malatiná, Podbiel, Ždiar, Čičmany či Vlkolínec. Pri vyslovení názvov týchto obcí si človek hneď predstaví slovenskú drevenicu. Každá má svoje špecifiká. U Vaňovcov ich nájdete všetky zoradené vedľa seba a môžete obdivovať ľudovú architektúru hneď niekoľkých slovenských dedín naraz. Matej ich má na svojom konte zatiaľ deväť. „Dve som daroval svojim babkám a ostatné mám doma,“ hovorí. „Jednej som venoval drevenicu z Malatinej na Orave, lebo tam vyrastala. Druhej som dal goralskú drevenicu zo skanzenu v Starej Ľubovni,“ pokračuje. Kto by sa takému darčeku nepotešil?

Matej ďalej dodáva, že k žiadnej zo svojich chalúp nemá taký vrúcny vzťah, že by ju nedokázal niekomu podarovať. Hovorí, že stále si môže nejakú vyrobiť, ktorá by sa mu možno páčila ešte viac. „Tie prvé drevenice sa mi až tak nepáčia. Tie neskôr vyrobené sú už kvalitnejšie, prepracovanejšie. Stále sa učím a dôležité je posúvať sa dopredu,“ hodnotí Matej svoju doterajšiu prácu.

Príjemný relax

Je veľmi potrebné striedať psychickú prácu s fyzickou. A tak Matej vždy, keď príde domov zo Zvolena, zatvára sa v svojej dielni a pracuje. Hovorí, že čas potrebný na výrobu jednej drevenice je individuálny. Niektoré idú rýchlejšie, iné trvajú dlhšie. „Teraz práve dokončujem drevenicu z oravského Podbiela. Nejakých dvadsať hodín som už na nej odrobil a ešte to chvíľku potrvá. Je väčšia a na strechu dávam škridle, ktorých je 1 500. Každú treba narezať a ručne prilepiť,“ zdôrazňuje Matej.

Samozrejme, nerobí nonstop. Hoci sa s jednou chalúpkou hrá aj mesiac, v realite na nej pracuje len jednu alebo dve hodiny denne v rámci relaxu. Veď aj tu platí staré známe príslovie, že na dobré veci si treba počkať. Veľmi ho teší, že ľudia hodnotia jeho chalupy pozitívne. Má internetovú stránku, kde ich predstavuje, a pri niektorých zaznamenal aj 3 000 lajkov. Skutočnosť, že sa jeho dielo ľuďom páči, mu pomáha napredovať a mať z práce radosť. „Často sa mi stane, že keď na stránku pridám novú drevenicu, mnohí si myslia, že je skutočná. Až potom zistia, že je to len miniatúra,“ smeje sa Matej. A veríte, že sa to stalo aj nám v redakcii? Mateja to potešilo.

Čo by chcel robiť a kde by sa chcel uplatniť po ukončení vysokej školy, ešte presne nevie. Uvidí, ako sa vyvinú udalosti. V jednom si je však istý – svoju záľubu si chce ponechať a pokračovať v nej. Má našu podporu.