V nebi sú zavalení mojimi otázkami

Ako a kedy vznikol nápad napísať váš druhý román?
Dlho predtým, ako som začala písať svoju druhú knihu, som premýšľala nad tým, ako to urobiť správne. Keďže môj prvý román mal iný podtón, chcela som sa zbaviť akejkoľvek nadväznosti na lásku, ktorá vlastní a ktorá podlieha väčšinou fyzickej túžbe.

Do svojich diel si vyberáte pomerne vyhrotené zápletky a ťažké životné osudy – prečo?
Takmer každý z nás si prejde obdobím, ktoré ho núti zamyslieť sa nad svojím životom a prehodnotiť priority. Vtedy je najdôležitejšie rozhodnúť sa správne; preto.

Aké posolstvo ste svojim čitateľom chceli zanechať?
Túžila som napísať knihu, ktorá by sa stala smerodajnou šípkou pre tých, ktorí stoja na moste a nevedia, kadiaľ ísť. Ja sama som tú svoju šípku našla v knihe Chatrč, ktorá mi pomohla sa rozhodnúť, ktorú časť mosta chcem preskúmať a kam sa mám vybrať.

Ako ste si vôbec predstavovali „svojho“ čitateľa?
Ako niekoho, kto stojí na životnom rázcestí. Prípadne je už na ceste.

Túžili ste vraj napísať román, ktorý by iným do sŕdc vlial lásku. Ako ste Božiu lásku v svojom živote objavili vy?
Začalo sa to spomínanou knihou, po ktorej som siahla úplne náhodne práve v krízovom období. Následne to u mňa pokračovalo prostredníctvom Godzone tour či neznámym dreveným krížikom, ktorý sa jedno poobedie objavil na mojom stole. Takto pomaly po kúskoch si ma Boh ťahal k sebe. Netuším, či to boli len „zhody náhod“, alebo jeho premyslené ťahy. Ale Boh si ma získal a ja som mu otvorila srdce.

Ako sa táto láska prejavuje teraz?
Boha som bližšie spoznala takmer pred desiatimi rokmi, no až teraz chápem, že nato, aby sme dokázali dokonale chápať lásku, nám nestačia roky; a niekedy ani celý život. Robím to, čo viem; najlepšie, ako viem; s tým najlepším úmyslom. Ako sa mi darí, to už musí posúdiť niekto iný.

Vraj ste Bohu do rúk zverili svoje slová – ako presnejšie vyzerá spolupráca Boha a človeka pri tvorbe knihy?
Rozhovorom a modlitbou. Myslím, že v nebi sú zavalení mojimi otázkami. (Úsmev.) Ak niečo napíšem, vždy sa spýtam Boha, čo si o tom myslí. Niekedy čakám na odpoveď aj týždeň, a keď je to správne, nakoniec vždy nadobudnem vnútorný pokoj. No stane sa, že zídem z cesty a po nepokojných dňoch mažem desiatky strán.

Prečo je podľa vás dôležité tlmočiť posolstvá o Božej láske formou románov?
Píšem o Božej láske, pretože písať viem (aspoň dúfam). Každý z nás by mal využiť svoje dary od Boha na to, aby sa jeho kráľovstvo rozrastalo. Kto vie rečniť, nech prednáša; kto vie spievať, nech mu spieva a podobne.

Ste vydatá. Mnohí mladí sa dnes akoby manželstvu vyhýbali. Prečo ste sa vy rozhodli ísť doň a navyše na dnešnú dobu pomerne mladá?
Pretože nie je nič krajšie a vzácnejšie ako rodina. Pokiaľ sa milujeme, nevidím dôvody, prečo čakať. Stretneme niekoho krajšieho, lepšieho? Takí sa nájdu vždy, no my musíme vedieť, že ak niekoho milujeme, tak je to navždy. Pretože láska nie je len cit, ale aj rozhodnutie.

Ako dvadsaťročná ste napísali „14-dňovú uzdravujúcu kúru“ pre svojho vtedy ešte priateľa. O čo šlo?
Často sme si s manželom písali listy. Chcela som mu venovať niečo originálne - tak dostal túto kúru. Každý deň jeden list, ktorý obsahoval povzbudenia a moje názory na to, aký je a ako ho vidí Boh. Boli tam aj rôzne úlohy, skutky.  Táto kúra mala prispieť k tomu, aby si viac vážil seba a svoje okolie.

Knihu ste uviedli citátom Lea Buscagliu: „To, čo sme, je Boží dar pre nás. To, čím sa staneme, je náš dar Bohu.“ Kto teda ste vy; aký bol Boží dar pre vás? A čím sa stávate – aký dar chystáte Bohu?
Najväčší dar je určite moja rodina. Myslím, že to najviac, čo môžem Bohu dať a ako sa mu odvďačiť za jeho dary, je šíriť jeho lásku v svojej rodine. Byť príkladom toho, že ak rodina stojí na základoch Božej lásky, je nezničiteľná ako Peter a prepláva cez všetky búrky ako Noemova archa.

Vyhradené pre Teba

Rozprával s veľmi pozitívnym výrazom a postojom. Uverila som, že naozaj žije tak, ako hovorí. Znovu som sa pri ňom cítila sama sebou. Tak ako vtedy na konci našich výletov, keď sme stáli vo zvonici.

Nebála som sa ho spýtať na čokoľvek a povedať mu, čo mi práve prebleslo hlavou.

„Som pokrstená. Dokonca mám aj prijímanie. Som kresťanka, chodila som na náboženstvo. Lenže Boh bol v našej rodine vždy len pojem, slovo. Viem o ňom len základné veci. Nikdy som sa o nič z toho nezaujímala. Mala som všetko, nepotrebovala som ho.“

Pozrela som sa na oblohu. Začínalo sa stmievať. Slnko onedlho zapadne za najbližší kopec a zjavia sa hviezdy. Ak by slnko nikdy nezapadlo a nenastala tma, prišli by sme o krásny moment, keď je obloha posiata miliónmi malých svetielok. Najhoršie na tom by však bolo, že by nám ani nechýbali, pretože by sme ich nepoznali.

Tak to bolo aj u mňa. Kým v mojom živote nenastala tma, nenapadlo mi ani premýšľať o nejakom Bohu. Jednoducho pre mňa neexistoval. No teraz, po všetkom, čím som si prešla, a po spoznaní Patrika sa nedokážem tváriť, že ma otázky okolo neba nezamestnávajú.

„Až keď som už nemala nič, začala som sa s ním rozprávať,“ zasmiala som sa priškrtene. „Napriek tomu, že som stále neverila, že je. A potom si prišiel ty.“ Ostala som stáť a prinútila tým aj jeho, aby sa mi pozrel do očí. Chcela som sa stratiť v ich modrej farbe a odplávať do krajšieho sveta.

Úryvok z knihy Laury Fechovej Vyhradené pre Teba