Komentár

Žijeme vo svete, z ktorého sa vytráca kresťanská kultúra. Z korporácie vám nepríde pozvánka na šaštínsku púť, ale na júnový príde. V covidových rokoch sa skôr zavrie kostol než supermarket. A v školstve sa rieši, kedy a čo majú deti vedieť o sexe, ale nie, ako sa pripraviť na manželstvo.

O pár dní sa mladí stanú centrom pozornosti, v portugalskom Lisabone sa začnú Svetové dni mládeže. Vo svetových médiách budú padať prívlastky ako katolícky Woodstock a mnohé z nich budú prekvapene konštatovať, kde sa toľko mladých katolíkov vôbec berie. Často totiž žijú v presvedčení, že mladý človek dnes nemôže veriť v Boha a určite nie je pri zdravom rozume, keď sa hlási ku Katolíckej cirkvi.

Prvé odovzdanie viery som zažila od babky. Nie od rodičov – otec vieru stratil a neviem, či ju našiel aspoň na smrteľnej posteli; a mamine prejavy viery sa po boku neveriaceho manžela obmedzili na sviatkovú návštevu kostola a napomínanie za „branie Božieho mena nadarmo“. Babka sa však neobávala chodiť s ružencom omotaným okolo ruky a „naprávať“ ma.

Pri cestovaní ma mama už ako malého chlapca vodila v rôznych mestách do kostolov. Tento zvyk si zachovávam dodnes. Preciťujem tak univerzálnosť Cirkvi a okrem návštevy Krista vo svätostánku sa kochám aj umením staviteľov a umelcov.

Keď pred pár dňami jedna z politických strán predstavila svoj postoj k Cirkvi a etickým témam, v mnohých to vzbudilo obavy či potrebu dať sa do „bojového šíku“: nesmieme predsa mlčať, nesmieme sa dať pomýliť a stiahnuť niečím, čo nie je Božie.