Generálna audiencia: Tvárou Cirkvi nech je nádej

V úvode príhovoru pápež Lev XIV. vysvetlil, že Cirkvi nejde o naivný optimizmus, ale o vernosť Kristovi, ktorý ide so svojím ľudom. A spoločné kráčanie Ježiš vyžaduje aj od Cirkvi, ktorá túto úlohu berie za svoju. 

Potvrdzuje to prvý bod Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov.“

Podľa slov Svätého Otca je to výzva pre každého nebyť ľahostajný voči príbehom ľudí. „Nemôžeme zostať nezainteresovanými divákmi, naopak, musíme načúvať srdcom. S Kristom a posilnení silou jeho Ducha sú veriaci povolaní prevziať zodpovednosť za ťažkosti svojich bratov a sestier, najmä tých, ktorí sú utláčaní nespravodlivosťou, diskrimináciou a násilím,“ uviedol.

Oprel sa aj o slová svojho predchodcu pápeža Františka, ktorému chudobní obzvlášť ležali na srdci. „Sme povolaní objavovať v nich Krista, prepožičať im hlas na pomoc v ich problémoch, ale aj byť ich priateľmi a počúvať ich.“

So zodpovednosťou ide ruka v ruke aj múdrosť rozlišovať protirečenia súčasnej doby. Lev XIV. zvlášť spomenul technický pokrok, dostupnosť bohatstva a ekonomickú moc, ktoré však zanechávajú veľkú časť obyvateľstva trpieť hladom a biedou. Zdôraznil aj „neschopnosť vzdať sa sebeckého konzumu a ilúzie, že vojna je účinnou cestou k budovaniu mieru“. 

V čase, keď sú váhy sveta v nerovnováhe, pápež uisťuje, že stredobodom i cieľom dejín je Kristus. A Cirkev je povolaná slúžiť človeku a načúvať jeho najhlbším otázkam i túžbam. Napokon vyjadril želanie aby gaudium et spes, teda radosť a nádej, boli jej charakteristickými črtami.