Jednota pri liturgii by mala mať prednosť

Prax prijímania Eucharistie sa v dejinách Cirkvi menila a mení rovnako ako liturgia jej slávenia.

Poznáme kresťanov patriacich k iným liturgickým rítom, pre nás rímskych katolíkov vzdialeným, ktorí mnohé obrady vykonávajú inak ako my – spomeňme rozdielnosť v liturgickom jazyku, eucharistických modlitbách, používanie kvaseného chleba, takmer chýbajúcu prax adorácie, rozdávanie Eucharistie len pod obojím spôsobom...

Tým chcem naznačiť dve skutočnosti. Prvá: ak niekto koná inak ako my, neznamená to, že nemá úctu k Eucharistii alebo že je menej zbožný. Druhá: rozdielnosť patrí k rôznosti liturgických tradícií, ale v rámci jedného rítu by sme mali zachovať jednotu, pretože „vlastníkom“ liturgie je Cirkev, a nie my.

LITURGICKÁ PRAX

Len Cirkev stanovuje liturgickú prax, ktorá platí v nejakej dobe a na nejakom území. Iná skutočnosť je, že aj v rámci jednej liturgickej rodiny sa prax časom mení.

Konkrétne pri svätom prijímaní je nespochybniteľné, že počas prvých ôsmich storočí kresťania prijímali Eucharistiu do ruky a postojačky, a to na Východe aj na Západe. A nik to nepovažoval za neúctivé. Až neskôr sa zaviedla prax podávať Eucharistiu priamo na jazyk.