Človek potrebuje byť zaľúbený dušou

Tancovať s  vlastnou ženou je pre mňa najväčšia výhra – hovorí Pavol Danko k tanečnému predstaveniu.

„Keď som Ivanku žiadal o ruku, položil som jej otázku, či sa so mnou chce pretancovať až do neba. Tanec je pre nás veľmi dôležitý výrazový prostriedok nielen na javisku, ale aj v živote. Vlastne nás spojil, keď Ivanka prišla pred mnohými rokmi na konkurz do Tanečného divadla ATak.“

„Nácviky boli trošku ťažšie a náročnejšie, lebo sme obaja veľmi tvrdohlaví a každý z nás mal veľmi jasnú predstavu, ako by to malo vyzerať. No keď sa stretneme na javisku, je to nádherný zážitok,“ prezrádza Ivana o tancovaní s manželom.

SADNÚŤ SI VEDĽA SEBA

Kúsok z budúceho predstavenia si na svadbu nacvičili namiesto svadobného valčíka.

„Dokonca pôvodný plán bol, že urobíme celé predstavenie, ktoré odpremiérujeme na svadobnej hostine. Po Svetových dňoch mládeže v Paname som však mal vážne zdravotné problémy, a tak sa to nedalo stihnúť,“ vysvetľuje Pavol.

Ivana verí, že svadobčania pochopili, čo s Pavlom chceli tancom na pieseň Zuzany Eperješiovej Cesta domov povedať.

„Dúfame, že duchovné posolstvo sa dotklo všetkých prítomných. Cesta domov je ponuka nezostať pri hádke, ale vrátiť sa domov spolu a sadnúť si za stôl. Nie oproti sebe ako súperi, ale vedľa seba. Keď pôjdete z nášho predstavenia, choďte naozaj domov. Nielen do priestoru, ale pozvite jeden druhého domov,“ hovoria svorne manželia Dankovci.

O názve Áno? Sólo pre dvoch Pavol prezrádza: „Každá hádka spochybňuje áno, ktoré si novomanželia dávajú pri vysluhovaní sviatosti manželstva. Sólo pre dvoch je slovná hra, lebo sólo je vystúpenie jedného hudobníka, tanečníka alebo recitátora. Sólo vo dvojici už vytvára napätie a tvorivý konflikt. Keď sa v manželskom zväzku prejavia dve silné individuality, už to nie je dueto, ale sú to dve intenzívne, kričiace sóla túžiace po sebarealizácii.“

ÚDERY PO STOLE

Scénografia predstavenia je jednoduchá. „Celé sa to odohráva akoby v kuchyni. Hoci stôl je oddávna symbol rodinného spoločenstva, pri tom našom sa začína hádka bez slov. Vyjadrujeme ju údermi po stole.“

Koľko je toho v predstavení z ich reálneho života? Pavol prezrádza: „Veľmi veľa. A nielen z nášho. Každý dobrý umelec má od Boha dar vnímať okolie a pretaviť to do umeleckého diela. Žiaľ, aj v našom okolí je viac nefunkčných alebo s bolesťou prežívajúcich manželstiev. Nemusíme ísť ďaleko, lebo aj my dvaja občas zahoríme, ale učíme sa nezametať problémy pod koberec a konštruktívne spolu komunikovať.“

Práve toto je hlavný motív predstavenia – že sa každý usiluje meniť toho druhého na svoj obraz.

„Až kým nepochopíme, že to nie je správna cesta. Dôležité je, aby manželia pochopili, že toho druhého nemôžu vlastniť a že obaja potrebujú slobodu a čas, aby každý z nich mohol byť iba sám so sebou. Pomodliť sa, zacvičiť si alebo si pozrieť nejaký seriál.“

Pavol a Ivana považujú svoje manželstvo za veľký dar. „Stále kráčame aj zlyhávame. Sme na ceste, učíme sa žiť po boku toho druhého. Naše heslo je: pokus – omyl,“ usmieva sa Ivana.

„Uvedomujem si, že v manželstve nikdy nemôžeme byť absolútne dokonalí, ale môžeme sa o to každý deň snažiť. Paľko je úžasný manžel. Je pre mňa vzor obetavosti a dobroty. Pritom vôbec neuvažoval, že by raz mal manželku a rodinu.“

Pavol si naozaj veľmi dlho myslel, že bude žiť ako slobodný. „Ale teraz zisťujem, ako ma Boh úžasne viedol a ako využil všetok čas mojich 41 rokov, počas ktorého mi pomohol urobiť krásne tanečné predstavenia a mnoho ďalších vecí. A pred štyrmi rokmi ma požehnal povolaním do manželstva.“

INTENZÍVNE HUDOBNÉ OBRAZY

V inscenácii okrem tanečnej choreografie manželov Dankovcov rezonuje aj spev Zuzany Eperješiovej, ktorá vystupuje pod umeleckým menom Skyva. Pavol hovorí, že Zuzkine piesne ho inšpirujú.

„Keď som počúval album Zrkadlo, hneď som si z nich vybral päť, na ktorých by som mohol postaviť tanečné predstavenie. V mojej fantázii vytvárajú veľmi silné obrazy, Zuzkinu hudbu intenzívne vidím.“ Aj Ivana obdivuje Skyvinu tvorbu.

„Zuzka je navyše hlboký človek, skvelá kamarátka a ako umelkyňa má veľa krásnych myšlienok. Pieseň Cesta domov, na ktorú sme tancovali na svadbe, sa ma dotkla na prvé počutie. Keď som uvažovala o choreografii pri ostatných piesňach, potrebovala som si ich vypočuť viackrát a premeditovať ich. Toto pre mňa nie je len tanečné divadlo, pretože v tanci vyjadrujem svoje vlastné životné skúsenosti.“

„Tancovať s vlastnou ženou je pre mňa najväčšia výhra,“ hovorí Pavol Danko. Snímka: Michal Lašut

NIEČO NOVÉ S NOVÝM VZOROM

Symbolom reálneho života je v predstavení aj obrus. „Táto rekvizita je kľúčová, lebo keď sa stôl prestrie, naznačuje to teplo domova a intimitu prijatia. Obrus vyjadruje, že vám na tom druhom človeku, s ktorým si sadáte za stôl, záleží. Preto nepoložíte tanier na holý stôl, ale ho predtým vyzdobíte. Na javisku sme najskôr používali krásny, čistý, jednofarebný obrus. No potom nám napadlo, čo keby tento obrus vyjadroval nepeknú hádku, čo sa predtým medzi nami udiala? Vznikol obrus zošitý z kúskov látky. Je v tom hlboká symbolika: aj keď sa niečo potrhá, nemusí sa to hneď vyhodiť, môže sa to zašiť a môže vzniknúť niečo nové s novým vzorom. Keď sme tento obrus na javisku prestreli na stôl, v publiku zašumelo: hmmm... Akoby nám odobrili zaujímavý nápad.“

KDE SA JEDNA HÁDKA KONČÍ

Na otázku, či diváci uvidia aj „šťastný koniec“, Pavol hovorí: „Nejde o sladký happyend, náš záver je uveriteľnejší. Tam, kde sa jedna hádka končí, môže presne v tej istej sekunde vzniknúť druhá, lebo všetci sa vo vzťahoch točíme v akýchsi cykloch. Aj v našom živote to často vyzerá tak ako v predstavení. Niekedy je aj buchnutie po stole, niekedy je ticho a slzy.“

Jedno také ticho je na javisku sprevádzané Skyvinými slovami: Ticho je britva prelomená na dva rovnaké kusy. Jeden reže moje srdce a ten druhý reže tvoje.

„A to je presne o tom, že keď sa vo vzťahu dlho mlčí, môže to byť ubližujúce a zničujúce,“ zdôrazňuje Pavol a dodáva, že spolu s Ivanou prídu veľmi radi prostredníctvom tanca dodať duchovnú posilu a nádej aj iným párom.

„Myslím si, že farské dni rodiny a podobné podujatia vo farnostiach sú výbornou príležitosťou, aby sa otvárali aj vážnejšie témy,“ vysvetľuje Pavol. Pozná vraj mnohé páry, kde žena chce všetko riešiť a muž je ticho, ale u nich je to opačne.

„Ja chcem stále riešiť a Ivanka potrebuje ticho a čas. Takže sa obaja učíme správny spôsob komunikácie a predovšetkým nazerať na veci očami toho druhého. Človek potrebuje, aby bol do niekoho zaľúbený dušou,“ hovorí Pavol.

„Náš vzťah je možno trošku zvláštny, pretože sme začali spolu chodiť z rozhodnutia,“ približuje Ivana. Dlhé roky sa kamarátili, mali veľa spoločných záujmov, vážili si jeden druhého, ale nepozerali sa na seba ako na potenciálnych partnerov.

„Pred manželstvom sme spolu chodili rok, ale nebolo to z takej tej ,ružovej‘ zamilovanosti. Bolo to rozhodnutie, že ideme spoločne hľadať, čo s nami Boh zamýšľa. Pred pár rokmi som si nevedela predstaviť pri sebe takého muža, ako je Paľko. On je extrovert a ja som jeho opak. Ale Pán Boh vedel, čo pre nás pripravil, a postupne nám to odhaľoval. Aj keď sme boli od seba vzdialení, rok pred svadbou sme sa každý večer modlili spolu desiatok ruženca.“

Tomu zostali verní dodnes. A čo sa týka zamilovanosti... „Len čo sme sa vzali, naše zaľúbenie sa ešte viac prehlbovalo. Duše máme čím ďalej, tým viac prepojené. Vďaka Bohu, že na začiatku nebolo prudké zamilovanie, ktoré by po čase opadlo, ale vyvinula sa medzi nami láska, ktorá rastie do hĺbky. Som rada, že aj Paľko má taký pocit.“ Ivana tvrdí, že bez Pána Boha a modlitby by ich manželstvo nemalo šancu.

„Ako mnohí iní, tak aj my neraz vyslovene bojujeme o čas na pravidelnú spoločnú modlitbu. Na ruženci sme sa jednomyseľne zhodli. Ja som duchovne hlboko spojená s Medžugorím. Paľko sa modlil ruženec so svojou maminkou, ktorá mala túto modlitbu v mimoriadnej úcte. Keď zapálila sviečku, zatvorila oči a začala sa modliť, mala som až zimomriavky.“