Katedrála osobitá ako jej tvorca

Dokument pozostáva z aktuálnych a archívnych záberov siahajúcich až do roku 1991. Raz vidíme staviteľa katedrály ako aktívneho človeka v pokročilom veku, inokedy ako starca po deväťdesiatke s iskrou v oku. Katedrálu staval od roku 1961. Ako ste sa k tomuto nevšednému námetu dostali?

Práca na dokumente sa začala v roku 2018. Skontaktoval ma priateľ Matthew Bremner, škótsky novinár, ktorý píše rozsiahle zaujímavé príbehy pre americké časopisy.

V minulosti som s ním pracoval ako fotograf. Od neho som sa dozvedel, že pri Madride žije bývalý mních, ktorý svojpomocne stavia katedrálu, bez akéhokoľvek vzdelania.

Zaujalo ma to a k Matthewovi som sa pridal. Projekt potom prirodzene rástol a rástol a skončili sme pri celovečernom dokumentárnom filme.

Hlavná postava Justo Gallego Martínez (1925 – 2021) žil najskôr v kláštore, no pre nepriaznivé životné okolnosti ho musel opustiť. Stavbu katedrály vnímal ako svoje nové poslanie. V čom vás inšpiruje tento pozoruhodný príbeh?

Pre mňa je Justov príbeh univerzálny. Sám vždy hovoril o hľadaní a hľadanie sa týka každého človeka. Všetci chceme žiť život, ktorý má zmysel. Pre Justa bol zmysel života jednoznačný.

Chcel slúžiť Bohu. Myslím, že katedrálu staval práve preto – aby každý moment svojho života venoval Bohu. Dokončiť ju by ho asi potešilo, ale v konečnom dôsledku to bolo druhoradé.

Ľudia, ktorí film videli, hovoria, že Justo ich prinútil zamyslieť sa nad vlastným životom. Jeho príklad núti ľudí k hľadaniu.

Justo vždy hovoril, že jeho nezastaví žiadna prekážka, a bola to pravda. Snímka: archív Denisa Dobrovodu, profimedia.sk

Na otázku, prečo sa rozhodol práve pre katedrálu, a nie pre nejakú malú kaplnku, odpovedal, že verí Bohu, úplne sa mu odovzdal a nemyslí na to, kam až dôjde. Je bezvýhradná odovzdanosť Bohu cesta pre každého z nás?

Myslím, že on to tak jednoznačne vnímal. Nebol teológ ani vzdelanec, ale v kláštore nejaké podstatné teologické texty prečítal a, samozrejme, stále študoval Bibliu. A jeho interpretácia všetkého, čo čítal, ho viedla k tomu, ako sa rozhodol žiť.

Netreba zabúdať, že katedrálu začal stavať v období určitej formy depresie, ktorou zrejme po odchode z kláštora prechádzal. Čiže istým spôsobom to bola možno aj cesta k úľave.

Opíšete nám v skratke samotnú prípravu filmu? Čo vás osobne možno prekvapilo?

Príprava bola veľmi improvizovaná. Film sme dlho robili „na kolene“, v istých veciach až do konca. Prekvapilo ma hlavne prvé stretnutie s Justom. Že v takom veku ešte stále s vervou pracoval.

To bolo neskutočné. A tiež veľkosť katedrály. Nedokázal som si predstaviť, že by mohla byť taká veľká. A takisto Justov humor. Nebol „suchár“ a veľa ľudí by asi rozhovor s ním prekvapil.

Ktorý moment vás počas natáčania zvlášť oslovil?

Veľmi silné bolo naše posledné stretnutie s Justom. Už sme ho nešli točiť, len sme ho pozdravili. Cítili sme, že je to zrejme poslednýkrát, už bol veľmi chorý a slabý.

Potriasol nám rukou, nespoznával nás, ale boli sme mu povedomí. V oku mal stále iskru a napriek všetkému si udržal vnútornú silu.

Filmová kritika poznamenala, že Justo je pre niektorých idealista poháňaný horlivou vierou, pre iných šialenec plný hriešnej pýchy. Vo filme ho niektorí dokonca nazývali bláznom. Ako to vnímate z pozície človeka, ktorý o ňom točil dokument?

Stretli sme sa s ľuďmi, ktorí boli skutočne presvedčení, že bol šialený. Ja som sa vo filme snažil ukázať jeho svetlé aj temnejšie stránky.

Vedel byť k ľuďom tvrdý, vraj mával niekedy až takmer hysterické výstupy – vtedy asi najviac pôsobil ako blázon. Ale ja som ho už poznal príliš starého na to, aby som to vedel objektívne zhodnotiť.

No určite bol zvláštny, osobitý. Ale to je niekedy aj dobré – taký človek vie mať na veci svojský náhľad, má odvahu vytŕčať z davu.

Počas stavby bol Justo konfrontovaný s prekážkami i nepochopením, no so všetkým sa dokázal popasovať.

Vždy hovoril, že jeho žiadna prekážka nezastaví, a bola to pravda. Katedrále sa istým spôsobom venoval ešte aj na smrteľnej posteli.

Prekážky preňho znamenali, že musí hľadať riešenie – a vždy veril, že ho nájde. To by sa väčšine z nás zišlo.

Bývalý mních staval katedrálu svojpomocne, bez akéhokoľvek vzdelania. Občas mu pri práci pomáhali aj iní ľudia. Snímka: archív Denisa Dobrovodu, profimedia.sk

Ako na vás katedrála, ktorú ste snímali aj cez špeciálne kamery, zapôsobila?

Je monumentálna a svojská. Justo obdivoval románsky sloh a snažil sa ju tak aj stavať, ale skôr je to veľmi zvláštne dielo človeka, ktorý o architektúre veľa nevedel, no mal svoju vlastnú estetiku. To sa mi páčilo najviac – že mal odvahu tvoriť absolútne slobodne.

To sa týka aj 500 starých tenisových loptičiek, ktoré mu ktosi daroval a on ich využil na stavebné účely. Dokázal takto vrátiť život veciam, ktoré ho už nemali…

Justo mal veľmi silné ekologické cítenie, ku ktorému sa podľa mňa dopracoval sám. Nejako intuitívne cítil, že ľudstvo sa k prírode správa zle.

A prekvapujúco o tom hovoril už pred desiatkami rokov, keď tieto názory neboli také bežné ako dnes. Zároveň si ale myslím, že „recykloval“ aj preto, lebo nemal prostriedky robiť veci inak.