Návštevník galérie chce viesť dialóg

Ocenenie Biela kocka vám patrí druhý rok po sebe. Môžete stručne priblížiť ocenené projekty? 
Minulý rok sme ocenenie získali za „detského mediátora“ – komunitný projekt, v rámci ktorého nechávame deti prehovoriť o súčasnom umení, ktoré u nás vystavujeme, ich vlastnou optikou.

Vytvára sa tak most s dospelými, ktorí súčasné umenie považujú neraz za nezrozumiteľné, ale práve vďaka deťom objavia, ako naň môžu nazerať. 

Keď Kunsthalle pred piatimi rokmi vznikala, chceli sme byť od začiatku vzdelávacou inštitúciou a ponúknuť ľuďom priestor na dialóg. Preto sme iniciovali nový model takzvaných mediátorov umenia, ktorí sú náhradou „galerijného dozoru“.

Mediátori, prítomní v galérii denne počas otváracích hodín, sú študenti umenia a dejín umenia školení nato, aby sa rozprávali s ľuďmi o výstavách v galérii.

Návštevníkom tak neposkytujeme len katalóg a texty, ale zároveň majú možnosť komunikovať s človekom prvého kontaktu, ktorý je akoby predĺženou rukou kurátora či umelca.
 
Stoja návštevníci o takýto koncept? 
Čoraz častejšie sa stretávame s typom návštevníka, ktorý si  neprichádza po hotové odpovede, ale chce viesť dialóg; hľadať, objavovať. To predpokladá istú otvorenosť. 

Na Slovensku sme na to neboli zvyknutí, ale práve toto je nový model, ktorým sa inšpirujú aj iné galérie na Slovensku, lebo je to pridaná hodnota pre návštevníka.

Projekt inicioval Juraj Čarný, prvý riaditeľ Kunsthalle, inšpiroval sa na bienále v brazílskom Porto Alegre. 

Máme skúsenosť, že niektorí ľudia prichádzajú kvôli mediátorom, lebo vedia, že sa s nimi budú môcť porozprávať o umení; a že ich názor bude akceptovaný. 

Celkom konkrétne ste cenu získali za projekt mediátorov pôsobiacich na výstave Ilony Némethovej Eastern Sugar. 
Projekt bol novým typom tzv. participatívnej výstavy.

Výstava sa zameriavala na problematiku cukrovarníctva, ktoré malo u nás v minulosti bohatú tradíciu, no v súčasnosti na Slovensku fungujú z pôvodne desiatich už len dva cukrovary.

Profesorka a intermediálna umelkyňa Ilona Némethová v tomto projekte, ktorý vznikal niekoľko rokov, fungovala ako režisérka a autorka celej idey.  Spolupracovala s architektonickým štúdiom, v spolupráci s fotografkou Oljou Triaškou Stefanović vytvorila fotografický archív už zaniknutých cukrovarov.

Na výstave Ilony Némethovej Eastern Sugar v Kunsthalle Bratislava sa návštevníci stávali aktívnymi participantmi. Snímka: archív KHB

Ďalšou časťou projektu bolo takzvané „múzeum cukru“, ktoré spracoval odborník na túto problematiku Miroslav Eliáš; k spolupráci prizvala aj viacerých zahraničných umelcov.

Ústrednú časť výstavy však tvorila „manufaktúra cukru“.

Každý návštevník sa mohol priamo zapojiť do výroby tzv. cukrových homolí za asistencie mediátorov, ktorí sa stali až akýmisi performermi.

Výstava mala aj sociálno-spoločenský rozmer, pretože sme na nej zamestnávali aj niekoľkých bývalých pracovníkov zaniknutých cukrovarov. 

Reagujú návštevníci na tento spoločenský rozmer alebo im ide skôr o zážitkovosť? 
Výstavy s témami, ktoré sa netýkajú iba sveta umenia, majú potenciál pritiahnuť aj nový typ návštevníka.

Výstavu sprevádzali programy pre rodiny a školy, prednášky a diskusie s ľuďmi z cukrovarského priemyslu.

Návštevníci  ocenili výstavu, pri ktorej sa z pozorovateľov stávajú aktívnymi participantmi; tými, čo ju spoluvytvárajú. 

Akú rolu ste v tomto projekte zohrali vy? 
S kolegyňou Luciou Kotvanovou sa venujeme školeniu mediátorov.

Za päť rokov sa u nás vystriedalo vyše sto študentov, pre ktorých je mediátorstvo aj formou odbornej praxe, možnosťou nahliadnuť do zákulisia fungovania inštitúcie.

Hľadáme odpovede na to, ako dnes pristupovať k návštevníkovi.

Skúmame, čo všetko na neho vplýva, aké má očakávania, prečo súčasné umenie vníma ako bariéru, ako sa vyvinul model správania sa návštevníka galérie.

Napríklad prečo tam musíme byť ticho a ničoho sa nesmieme dotýkať. To má korene v 18. storočí, keď vznikali prvé galérie.

Mnohé sa stavali podľa vzoru antických chrámov, čo podporilo pietnu atmosféru. Na druhej strane obyčajní ľudia sa tu správali veľmi spontánne; robili si pikniky, boli hluční a spontánni.

Kurátori sa ich snažili „vychovať“. Vznikli tak pravidlá, ktoré všetci poznáme a akceptujeme, zároveň však došlo k určitému potlačeniu spontánnosti – nie vždy si dovolíme pri pohľade na dielo prejaviť radosť, hnev, prekvapenie či iné emócie. A práve súčasné umenie ich neraz vyvoláva. 

V dnešnej dobe sa snažíme umožniť každému typu návštevníka to, čo potrebuje – tým, ktorí chcú sami „meditovať“ pri umení, aj tým, ktorí chcú diskutovať, pýtať sa a dozvedieť sa viac a inak.

Mediátori sú v tomto kontexte dôležitým mostom medzi dielom a divákom aj medzi galériou ako chrámom a galériou ako fórom na dialóg.