Pri čítaní chcem byť prekvapovaný

V čom spočíva sila a príťažlivosť chlapčenských knižných príbehov?

Ako ukazujú výskumy, chlapci čítajú podstatne menej než dievčatá. Z toho vyplýva, že písať pre chlapcov musí byť náročnejšie, zo strany autora je to pokus s nejasným výsledkom.

Ja by som si na to netrúfol. Podobne nemám ambíciu ani schopnosti písať pre nečitateľov, ako sa to pred štvrťstoročím podarilo Rowlingovej s Harrym Potterom.

Aké knihy ste čítali, keď ste boli žiakom základnej školy, vo veku hlavného hrdinu knihy?

V tom veku som zápasil s veľkými dyslektickými problémami. S knihami som sa zoznamoval sluchom. Nikdy nezabudnem na úžasné chvíle, keď mi večer otec čítaval Tarzana.

Bol som už pomerne veľký chlapec, ktorý by si mal čítať sám, našťastie, otcovi sa tarzanovské príbehy tiež páčili, pripomínal si svoje dávne čitateľské zážitky tým, že ich sprostredkoval mne. Myslím, že rodičia by mali čítať deťom čo najdlhšie.

Lebo možno práve ten zlom, keď dieťa už vie prelúskať text, no ešte nemá z čítania pôžitok, je moment, keď očarenie knihou typické pre malé dieťa vymizne. No a druhý spôsob, akým som si v detstve osvojoval obsah kníh, bolo počúvať rozprávanie kamarátov.

Napríklad som v tom čase vedel citovať zaujímavé hlášky z knihy Tajomstvo dračej steny od Jozefa Žarnaya, ktorú som nikdy nečítal, no spolužiaci ich neustále opakovali.

Prečo sú pre chlapcov dôležité mužské literárne vzory?

Každý človek potrebuje mať na horizonte niečo a niekoho, k čomu by mohol smerovať aspoň vo svojom dennom snení. Také vzory môžu fungovať súčasne, hoci sa navzájom zdanlivo vylučujú. Pre dnešného chlapca to môže byť akčný superhrdina z marvelovských filmov a zároveň aj povedzme Dominik Savio.

Každý z nich môže byť idol či ideál v inej sfére, pre inú časť mozgu mladého človeka, inými vlastnosťami alebo skutkami. Takéto vzory sú pre človeka dôležité po celý život, veď nikto rozumný nemôže nadobudnúť dojem, že sa už nemá od koho čomu priučiť.

Snímka: Erika Litváková

Vedeli ste už ako dieťa oceniť aj štylistickú a faktografickú stránku kníh? Ovplyvnilo čítanie vašu kultúru gramatiky?

Áno, čítanie ma naučilo gramatike a platí to dodnes. Mnohokrát si musím slovo napísať a až pohľad naň mi napovie, či som ho napísal správne. To je čitateľské podvedomie.

Štylistickú stránku kníh som už na strednej škole vnímal pomerne intenzívne, zrejme som k tomu dospel skôr než rovesníci. Pamätám si, že keď sme sa so spolužiakmi rozprávali o knihách, pre nich to automaticky bol obsah, prípadne vtipné vetičky, ale ja som v textoch vedel objaviť aj originalitu alebo lahodnosť formy, o čom nebolo s kým hovoriť.

Aký vzťah ste mali k povinnému čítaniu?

Na základnej škole súdružka učiteľka žiadne povinné čítanie nevyžadovala. Na strednej škole sa to všelijako obchádzalo, no v druhej polovici štúdia prišli súčasnejšie knihy a tie ma chytili. Rovnako aj kamarátov a kamarátky.

Moja skúsenosť hovorí, že by sme mali mať v rozvrhu dva úplne oddelené predmety – na jednom by sa deti dejepisnou metódou učili o literárnej klasike, na druhom by najrôznejšie texty čítali a interpretovali, to znamená, že by o nich debatovali, aby si uvedomili mnohé ich roviny a významy.

Prečo potrebuje aj spisovateľ čítať, nielen písať?

Máločo je také arogantné, ako keď spisovateľ povie, že on sám už nečíta. Pre mňa z toho vyplýva, že by už nemal ani písať.

Čitatelia majú radi, keď sú knihy napísané z reálneho uhla pohľadu. A tiež sú radi, keď sa môžu pri jednoduchej, ale brilantne napísanej situácii úprimne zasmiať. Je to tak aj s vami?

Keď som v puberte začal konečne čítať, humor bolo to posledné, čo som v textoch oceňoval. Skôr som chcel byť pri čítaní prekvapovaný, vzrušený či dojatý. O svojom súčasnom čítaní by som dodal, že chcem byť okrem uvedeného ešte aj zneistený, chcem, aby ma autor nútil polemizovať.

Vaša nová kniha Normálny Peter, veľmi tehotná mama a dobrý samaritán sa končí šťastne. Prečo si čitateľ zaslúži happyend?

Je len zhoda okolností, že táto moja knižka sa skončila happyendom. Vzhľadom na to, že dokážem písať iba tak, ako aj rád čítam, si myslím, že kniha môže skončiť aj smutne či nejednoznačne. A to platí rovnako pre detské knihy.

Úvahy o tom, že dnešný život je zložitý a ťažký, takže čitateľ, napríklad detský čitateľ, má dostať happyend, nech si od každodennosti oddýchne, sú dokonca lživé. Stačí sa totiž spýtať, kedy bol život ľahký, ak je dnes zložitý.