Príbeh umeleckej rodiny

Už prvá miestnosť výstavy Trizuljakovci. Príbeh umeleckej rodiny vovádza návštevníka do intímnej rodinnej atmosféry – prostredníctvom obrazov a sôch sa zoznámi s umeleckým géniom Alexandrom Trizuljakom (1921 – 1990), jeho manželkou Evou (1926 – 2018), ich deťmi, ale aj ďalšími členmi príbuzenstva.

„Doteraz išlo vždy o samostatné výstavy otcových alebo maminých diel, respektíve o spoločnú výstavu tvorby našich rodičov,“ začína rozprávať Mária Majerníková, jedna z dcér Alexandra a Evy Trizuljakovcov.

„Po maminom odchode do večnosti prezeráme a kategorizujeme všetky jej diela. Sú ich celé fascikle. Len jej kresby, pastely a artprotisy sa dajú rátať v desiatkach, stovkách. My jej dielo akoby celé nanovo objavujeme.“

Eva Trizuljaková namaľovala celý cyklus obrazov zachytávajúci krásu krajiny pri rieke Dunaj.

KEDY TO MAMA STIHLA

Približne pred šesťdesiatimi rokmi Eva Trizuljaková zvečnila na obrazoch svojich synov a dcéry. „Aj tieto diela sme našli v maminej pozostalosti,“ vysvetľuje Mária Majerníková. „Bol to vyslovene waw efekt – že toto naša mama urobila pre nás,“ dopĺňa Máriu jej brat Klement Trizuljak.

„Mali sme z nich veľkú radosť. Takú, ako keď objavíte niečo dávno zabudnuté. Mama maľovala rodinné portréty temperou alebo olejom na tvrdších papierových podkladoch. Až na jednu výnimku boli nezarámované,“ dopĺňa podrobnosti Mária Majerníková.

S Klementom ich rozložili v otcovom ateliéri a zostali ohromení. „Sami seba sme sa pýtali, kedy ich mama vlastne stihla namaľovať. Podľa rokov sme sa snažili identifikovať, kto z nás môže byť zobrazený na tej-ktorej maľbe. Spoznala som sa v dievčatku s rukou v obväze. Mala som vtedy zlomenú kľúčnu kosť.“

Marek je podľa Márie chlapec s blond vlasmi. Miška má na sebe župan. Klement a bratanec Janko sa hrajú. Katka je dievčatko s loptičkou. „Koho z nás však drží mama na rukách na autoportréte, to nevieme. Materstvo bola jedna z maminých obľúbených tém.“

DOMÁCA TRIZULJAKOVSKÁ ŠKOLA

Ďalšia kapitola života Alexandra Trizuljaka sa začala písať v roku 1972. „Otca vyhodili z Vysokej školy výtvarných umení. Stal sa nepohodlným, pretože sa priznával ku kresťanskej viere,“ vysvetľuje Mária. „Otec povedal nadriadeným, že podpíše výpoveď, len ho zaujímalo, či jeho deti budú môcť študovať.“

Súdruhovia ho uistili, že detí sa to nedotkne. „No dotklo sa nás to – všetci sme mali problém dostať na slovenskú vysokú školu. Preto sa otec veľmi pragmaticky rozhodol, že nás naučí, čo vie. Plán bol taký, že keď sa naučíme kresliť a modelovať, skúsime sa dostať na české výtvarné školy.“

Klement Trizuljak hovorí, že otec ich viedol veľmi prezieravo. „V sedemdesiatych rokoch sme sa cítili v mnohých smeroch vrátane štúdia limitovaní. Brali sme to ako nespravodlivosť. No otec s mamou sa k tomu postavili úžasne. Ako výtvarníci nám odovzdávali to, čo im bolo vlastné. Takže otec nás všetkých postupne pripravoval na výtvarné disciplíny. V mojom prípade to bola architektúra. Otec si dal veľmi záležať nielen na našom vzdelávaní, ale formoval nás aj po ľudskej stránke.“

Hlavy – portréty Evy a Alexandra Trizuljakovcov. Evu zobrazil jej manžel Alexander. Sám zveril svoj portrét do rúk dcéry Márie.

PRÍBEH SO ŠŤASTNÝM KONCOM

Na margo toho, že aktuálna výstava Trizuljakovci. Príbeh umeleckej rodiny zahŕňa rodinné dielo za posledných päťdesiat-šesťdesiat rokov, Klement Trizuljak konštatuje: „Dnes vidíme, že náš rodinný príbeh má šťastný koniec. Keď otec nemohol počas totality vyučovať na VŠVU, javilo sa nám to ako trápenie.“

Ale malo to kladnú stránku. „Jednak to vyústilo do tvorby, ktorú sa nám podarilo každému osobitne zrealizovať, jednak sa upevnila rodinná aj súrodenecká súdržnosť. Dodnes máme dobré vzťahy, hoci každý z nás je iný a nie vo všetkom sa vždy úplne zhodneme.“

UROBÍŠ MI PORTRÉT

Základy otcovej umeleckej školy má aj Mária Majerníková. „Keď som sa dostala do otcovho ateliéru, zaškoľoval ma do sochárskej práce. Najprv som robila antické portréty, potom som modelovala hlavy podľa kamarátov a členov rodiny. Keď otec videl, že sa mi darí, povedal: ,Urobíš mi portrét.‘

Otec ho potom dal odliať do bronzu a táto hlava je aj na výstave.“ V Pistoriho paláci sú aj ďalšie portrétne busty – vytvoril ich Alexander Trizuljak. „Našu mamu Evu zobrazil ako mladú ženu. Sú tu aj otcovi rodičia Karol a Klementína. To bola otcova srdcová záležitosť, mal ich veľmi rád.“

Alexander Trizuljak mal rád aj svojich osem detí, ale vychovával ich bez pardonu. „Čo sa týka pedagogického vedenia, nemali sme doma nijaké úľavy. Otec nás všetkých viedol veľmi prísne, cieľavedome a nekompromisne. Bol náročný, a keď sa pozeral na dielo, ktoré sme vytvorili, aj kritický,“ konštatuje Klement Trizuljak.

Jedno z moderných sochárskych diel Alexandra Trizuljaka.

TVORIVÉ DIALÓGY

Deti však zároveň vždy cítili otcov rešpekt a podporu. „Dnes môžeme iba ďakovať Bohu, že nám dal takého otca. Aj preto sme boli neskôr prijatí na české školy a mohli sme rozvinúť vlastnú tvorbu.“ Mária aj Klement v dobrom spomínajú na tvorivé dialógy.

„U nás doma pri stole sa hovorilo o všetkom. O radostiach i starostiach, o úspechoch i neúspechoch, ktoré sa týkali otcovej či maminej práce,“ približuje Klement a dodáva: „Ako deti sme boli do výtvarnej práce našich rodičov začlenení veľmi osobným spôsobom – robili sme im modelov.“

Keďže Klement sa venoval gymnastike, stál otcovi ako model pre korpus Krista v Zborove nad Bystricou. „Podľa brata, ktorý mal bradu a fúzy, otec zasa modeloval Ježišovu hlavu. Moje sestry, najmä Miška, veľmi úzko spolupracovali s mamou pri textilnej tvorbe. Takže umenie sme mali na tanieri spolu s každodenným chlebíkom.“

VOJAK NA SLAVÍNE

Keď Alexander Trizuljak rozmýšľal, ako a čím vystuží monumentálnu sochu vojaka, ktorú dodnes vidieť na monumente bratislavského Slavína, zrodili sa v jeho myšlienkach aj iné diela, ktoré potom realizoval.

„Keď je človek tvorivý a ustavične pracuje, ide od jedného diela k druhému, posúva sa aj v tvorivosti. Rozmýšľa, čo z nápadov, prípadne čo z pomocného materiálu by mohol využiť v inom diele. Toto bol otcov celoživotný hnací motor: ,Veď aj z tohto materiálu môžem niečo vytvoriť, veď aj toto môžem skúsiť.‘ Náš otec sa intenzívne zaujímal nielen o to, čo sa deje v umení na Slovensku a v Česku, ale aj vo svete. Dával si posielať katalógy zo zahraničných výstav, vďaka čomu sledoval aktuálne výtvarné trendy a nebál sa experimentovať,“ spomína Mária Majerníková.

„Keď robil slavínskeho vojaka, celá naša rodina sa chodila pozerať do plynárne, kde sa socha stavala. Bolo okolo nej obrovské lešenie. Keď bola hotová a žeriavom ju vytiahli na Slavín, robotníci chytili otca a vyhadzovali ho do vzduchu od radosti, že sa to podarilo. Bola som pritom a stále sú to pre mňa nezabudnuteľné chvíle.“

KRAJINA PRI RIEKE DUNAJ

Časť iných spomienok z detstva sprítomňujú na výstave obrazy Evy Trizuljakovej, na ktorých zobrazila krajinu pri rieke Dunaj. „Mamine dunajské krajinky vznikli počas našich rodinných víkendových výletov. V sobotu poobede a v nedeľu nás mama nabalila a vybrali sme sa k Dunaju.“

Deti sa hrali, babka sa o ne starala, vyťahovala zásoby jedla, otec s dedkom a švagrom chytali ryby a mama maľovala. „Hocikde si dala stoličku, stojanček, farby a škicovala. Doma potom na základe týchto škíc robila obrazy.“

O výstavu Trizuljakovci. Príbeh umeleckej rodiny v Pistoriho paláci je zo strany verejnosti veľký záujem. Snímky: Erika Litváková