Smrť neovplyvní vesmírny čas

Načrieť do hlbokej duše Pavla Straussa cez jeho literárnu tvorbu je ako ponoriť sa do oceánu vzácnych a neopakovateľných postrehov a hlbokých myšlienok a vrátiť sa opäť do sveta obohatený a očistený krásou rozjímavej spisovateľskej duše. 

Dvíha k nebesiam 
V knihe Človek pre nikoho sa odkrýva celý jeho osud, prechádza „múzeom vlastného života“ od narodenia cez obdobie jeho intenzívnej lekárskej aktivity, cez hrôzy transportov, jeho zázračnej záchrany, cez väzenie, až po rozhodnutie na konverziu, ktoré bolo „dokončením vnútornej cesty... keď som prosternovaný pred svätostánkom vyznal sviatostnému Spasiteľovi prvý raz Credo“. 

Jeho prozaické vstupy prežitých životných udalostí (či sú to už zaujímavé postavy zaodeté do hávu všímavého pozorovateľa z obdobia detstva, alebo jeho odvážne stanovisko lekára v skalickom špitáli, ktoré ho pripravilo o primárske miesto a posunulo na ambulanciu v nitrianskej poliklinike) sa striedajú s poetickými pasážami s citátmi podobnými svetovým velikánom.

Každá veta odhaľuje pravdu, každá myšlienka dvíha čitateľa k nebesiam. 

Utrpenie je modlitba
Ako lekár, ktorý vnikol do tajov medicíny a vydal dvadsať odborných prác, vybudoval nemocnicu a túžil po službe pacientom v tej najvyprofilovanejšej forme.

Prežíva súcit s trpiacimi, chorobu považuje za modlitbu. „Choroba a utrpenie je modlitba, ktorú si Boh inkasuje bez našej vôle.“

Aj rany osudu, ktoré mu uštedril neľudský komunistický režim, prijíma ako utrpenie, pretože „niet veľkosti bez utrpenia. Bez utrpenia by bol život prázdny. Jestvuje len jedna pravda, jedna morálka, jedna etika, jeden humanizmus. Všetko okrem toho je pseudopravda, pseudomorálka, pseudoetika, pseudohumanizmus. A láska a kríž sú dva póly spojené medzi sebou, medzi ktorými sú všetky ostatné hodnoty. V živote niet alternatív. Všetko sa končí alebo na diablovej šibenici, alebo na Božej – na kríži“.

A trpieť chcel, pretože vedel, že každé utrpenie sa vlieva do prúdu večného utrpenia. Že je to „jediný produktívny život“.

Čo sme to za adventní ľudia
Politická orientácia Pavla Straussa bola poznamenaná fašistickou a komunistickou totalitou. Každá zanechala v jeho duši hlbokú stopu. Jeho duša túžiaca po láske, po kráse a dobrote nenašla uspokojenie ani v súčasnej dobe.

Rezignovane priznáva: „Nikdy mi nik neveril, nijaká spoločnosť, nijaký režim, nijaká klika. Bo všetci vedia rozmýšľať iba v svojich kategóriách. Pretože každý za každej situácie verí iba v svoj prospech. Keďže skoro každý žije z podlosti, nevie veriť v priamosť a nekompromisnosť. Keďže väčšina sa živí zradou, nechce veriť vo vernosť.“

V svojich úvahách o živote spoločnosti sa hlboko dotýka našej súčasnej bezútešnosti, keď sa pýta každého z nás:

„Čo sme to za adventní ľudia, obletovaní frázami demokratickými, socialistickými, komunistickými, teroristickými a inými negativistickými! A nikde skutočné východisko z ľudskej zloby, nikde nádej trvalého vykúpenia, vyjmúc to slabo blikajúce svetlo z Betlehema. To je tragédia sveta, že si sami rozumom i nerozumom zacláňame naň výhľad. Ale stačilo, keby sme ho mohli zočiť zlomok sekundy pred koncom.“

Tu je vlasť mojej duše
Stav duchovnej veľkosti napísaného slova ovplyvnila jeho konverzia na katolícku vieru. Keď sa zmieňuje o svojich krstných rodičoch - rodine Munkovcov, hovorí o skúsenosti intenzívneho kresťanského života.

„Ale prelom vo mne bol razom. Zobrali ma na litánie. A pri Tantum ergo som naraz vedel: tu je moje miesto, tu je vlasť mojej duše. Pritom nikdy a nikomu kvôli, ani Hitlerovi, ani iným zažratým antisemitom, nezapriem svoj pôvod. Lebo to je Božie určenie. A z toho sa nedá, ani nechcem vyzuť.

"A nikde skutočné východisko z ľudskej zloby, nikde nádej trvalého vykúpenia, vyjmúc to slabo blikajúce svetlo z Betlehema. To je tragédia sveta, že si sami rozumom i nerozumom zacláňame naň výhľad. "

Opačne, vo chvíli, keď bolo jasné, že Ježiš Kristus je Boží Syn, prisľúbený Mesiáš a Vykupiteľ, stal som sa kresťanom a židom. Celý židovský problém sa dá chápať len metafyzicky, a nie politicky, ani spoločensky. Vykúpenie bolo potrebné a týka sa celého ľudstva. A dovŕšené bude podľa svätého Pavla, až sa obráti celý židovský národ.

Že to raz bude, v to verím, v to dúfam. Božia láska vyšľahla v Ježišovi a raz zachváti celý svet. Zatiaľ sa svet darmo bráni.“ 

Punc nadpozemskej ľahkosti
Ocenenia slovenskej spisovateľskej obce, priateľstvá s významnými literárnymi osobnosťami, publikácia všetkých jeho diel - boli len malou satisfakciou za životnou cestou veľkého človeka.

Zomiera v podvečer 3. júna 1994 v nitrianskej nemocnici, pohrebné obrady koná kardinál Ján Chryzostom Korec. 

Forma a brilantný nadčasový literárny štýl Pavla Straussa povyšuje každú vetu na vzácny myšlienkový skvost. Nečudo, že množstvo citátov z jeho kníh uvedených na internetových stránkach je ďaleko nad bežnou normou.

Životné situácie Pavla Straussa od narodenia až po smrť sa nesú na vlne večnosti. V tom presahujú našu trojrozmernosť a dodávajú jeho dielu punc nadpozemskej ľahkosti.

I keď uviedol sám seba ako „človeka pre nikoho“, vieme, že bol človekom, ktorého život hľadajúci a nachádzajúci pravdu má čo povedať každému z nás. 

Autorka je bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky pri Svätej stolici.