Štefánik si vyslúžil aplauz

Ako to vyzerá, keď sa tragického príbehu ujme Radošinské naivné divadlo známe svojráznym humorom? 

A čo, keď pri tejto príležitosti svoje sily spojí so Slovenským ľudovým umeleckým kolektívom, konkrétne s niektorými jeho hudobníkmi a tanečníkmi pod vedením choreografa Ladislava Cmoreja?

A to celé v réžii Ondreja Spišáka? 

Malý aj veľký
Malý veľký muž. Naoko neobjavný, a predsa výstižný názov. 

Milan Rastislav Štefánik bol totiž malý. Fyzicky – meral len čosi okolo 1, 60 metra. Etnicky – pochádzal z nepočetného národa, ktorý na mape nemal vlastné územie a v zahraničí takmer žiadnu povesť. Morálne – v salónoch  zamotal srdce i osud nejednej slečny a dámy. 

A predsa veľký. Veľký v svojich snoch, túžbach, ambíciách. V odhodlanosti a schopnosti postupne ich napĺňať. Nevzdávať sa. Vedieť robiť kompromisy – a vedieť, kedy a s kým ich robiť. 

Muž, ktorý mal na konte arzenál správnych rozhodnutí i správnych známostí. 

Muž, bez ktorého by dnes možno nebolo to naše malé veľké Slovensko. 

Ako zo života
Námet hry Malý veľký muž si jej autor Stanislav Štepka požičal takpovediac sám od seba – už v roku 2004 totiž Radošinské naivné divadlo zinscenovalo hru Generál, tiež o Štefánikovi, tiež v réžii Ondreja Spišáka. 

Podať novo starý príbeh je vždy tak trochu výzva – najmä ak sa o to v súčasnosti snažia viacerí tvorcovia výstav, kníh, divadelných inscenácií. Darmo, Milan Rastislav Štefánik je dnes v kurze.

Ak v tejto záplave diel Malý veľký muž vyniká, možno za to vďačiť typickému „štepkovskému“ humoru, ktorým je prešpikovaná celá inscenácia (vlastne temer muzikál, ak by sme chceli žánrovať na základe frekvencie odprezentovaných piesní).

Tento humor však nie je ani prvoplánový, ani samoúčelný. Naopak, je to presne ten druh humoru, ktorý ešte viac zdôrazňuje vážnosť situácie, dokáže však odľahčiť náš pohľad na ňu. Možno niečo v štýle židovských anekdot. 

Alebo v štýle bonmotu Dušana Dušeka – ak chceš zvýrazniť tragické, pridaj trochu komického; ak chceš zdôrazniť komické, pridaj trochu tragického. 

Výsledná chuť takto pripomína skutočný život, kde sa tiež miešajú slzy a smiech, čierna a biela, city a rozum – ani neviete kedy, ani neviete ako. 

Úspešný rojko 
Tvorcovia sa snažili, aby sme Štefánika spoznali aj ako štátnika, aj ako muža, aj ako človeka.

V radošinskom podaní a v stvárnení herca Ondreja Hrašku je skôr romantický než pragmatický. Rád sa díva na hviezdy, do ženských očí aj do budúcnosti – pričom to vyzerá, že viac ako vlastná ho zaujíma budúcnosť národa.

Príjemnou je dejová prítomnosť viacerých osobností, ktoré s ním explicitne nesúvisia (Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský), aj takých, ktoré sa z jeho životného príbehu nedajú vyrvať (Tomáš Garrigue Masaryk, Giuliana Benzoni).

Zaujímavé sú Štefánikove interakcie s otcom, ktoré patria k najsilnejším momentom deja. 

Popri fabule upúta aj tanečná a hudobná zložka. 

Konzervatívnejší divák by však mal počítať s občasnou prítomnosťou dvojzmyselných narážok, zvodnejších ženských kostýmov či pohybov – a zvážiť si, nakoľko vie čeliť prípadnému pokušeniu, ktoré by v ňom tieto prvky mohli vyvolať. 

Zaujal

Neobjektívne, osobne. 

Pravidelný návštevník divadiel si všimne a zvykne, že atmosféru vytvárajú nielen herci na javisku, ale aj diváci v publiku.

Sú hry, pri ktorých sa mrvia, šuštia, viac ako na javisko hľadia do bulletinu či na hodinky. Hry, kde priebežný a záverečný potlesk sú skôr akoby povinnosťou než túžbou odmeniť svojou priazňou zúčastnený ansámbl.

Potom sú však hry, pri ktorých tí vedľa vás pomaly ani nedýchajú. Smejú sa, slzia a mlčia tak úprimne, akoby sa na javisku odohrávalo čosi, čo sa ich priamo týka. Niečo, čo už nielen hodnotia, ale najmä preciťujú. Niečo, čo si so sebou a v sebe odnesú. Niečo, čo sa im bude v mysli a srdci reprízovať ešte nejaký ten deň. 

Malý veľký muž očividne pre mnohých z tých, čo sa naňho prišli pozrieť, patrí do druhej kategórie. 

Silný a úprimný záverečný aplauz, akého sme boli svedkami na jednej z repríz, vypovedá o tom, že Radošinskému naivnému divadlu sa podarilo nájsť divácky vďačnú tému aj spôsob, ako ju podať, predať. 

Aj preto si dovolíme ich poňatiu Štefánikovho príbehu nielen želať, ale aj „prorokovať“ ešte veľa úspešných repríz.