V každej soche je kúsok zo mňa

Výtvarný talent v sebe objavil už na základnej škole, ale rozvíjať ho začal až počas stredoškolského štúdia.

Do tajov umelecko-remeselného spracovania dreva ho zasväcovali odborníci: akademický maliar Jozef Šulo a akademický sochár Ladislav Šichman.

„Títo páni vovádzali nás študentov do krásy výtvarného umenia. Niekde tam sa to celé začalo aj v mojom prípade. Rozhodol som sa, že by som sa chcel v  tomto odbore ďalej vzdelávať,“ spomína Peter Kolčák.

VZDELANIE JE ZÁKLAD

„Človek v umeleckom povolaní potrebuje adekvátne vzdelanie. Posunie vás to niekde inde. Práve moji pedagógovia mi pomohli pretaviť myšlienku do výtvarnej formy. Teda aby diváci vedeli vycítiť, čo som ako autor chcel svojím dielom vyjadriť.“

Myslí si, že ako samouk by ťažko zvládol mnohé veci len podľa kníh. „Ani si neviem predstaviť, koľko času by som strávil napríklad pri figurálnom kreslení.“

Na Akadémii umení v Banskej Bystrici začal študovať sochárstvo až päť rokov po skončení strednej školy.

„Chodil som na normálnu strednú školu, takže som si musel doštudovať isté veci.“ Petrov strýko akademický maliar Ignác Kolčák ho zoznámil s akademickým sochárom Andrejom Rudavským.

„Bola to Božia milosť, že som sa mohol dva roky učiť v ateliéri u jedného z najznámejších slovenských sochárov,“ spomína Peter Kolčák.

DIELŇA NA MIERU

Andrej Rudavský ho v istom zmysle inšpiroval aj ku kovolejárskej dielni. „Mal svoju vlastnú dielňu a ja som mu tam pred vysokou školou pomáhal. Videl som určité detaily, ktoré sa nedajú zistiť inak ako praxou. Po skončení školy som sa vrátil domov na Oravu. Kovolejárska dielňa zostala 350 kilometrov odo mňa, a tak som si spravil vlastnú.“

Ateliér i kovolejársku dielňu si spravil na mieru – tak, aby sa tam cítil dobre. „Ateliér mám hneď za domom. Už počas školy som si robil niektoré veci doma, tak som si na to vytvoril priestor, lebo pre každého výtvarníka je to jedna z najdôležitejších vecí. Aby ste sa mohli umelecky prejaviť, aby ste mohli tvoriť, potrebujete prostredie, kde sa cítite dobre.“

V jeho ateliéri však nezastal čas. „Aj môj ateliér podlieha zmenám a vyjadruje môj umelecký progres. Stále sa tu niečo deje. Ustavične čosi prerábam, zväčšujem, pridávam.“

Sochár Peter Kolčák si dal mimoriadne záležať na Sedembolestnej Panne Márii pre farnosť Liesek. Snímka: osobný archív Petra Kolčáka

KEĎ SOCHA OŽÍVA

Z  materiálov mu je najbližšie drevo. „To bol základ, ktorý som mal na strednej škole, ale s kovom – najmä pri voľnej tvorbe – sa mi pracuje lepšie, je to otvorenejší materiál. Drevo ma akoby viac zväzuje.“

Na svojom konte má viaceré impozantné diela so sakrálnou tematikou vrátane Sedembolestnej Panny Márie, svätého Jozefa, blahoslavenej Zdenky Schelingovej, blahoslaveného Titusa Zemana.

Pri pohľade na tieto diela sa zdá, že zobrazení ľudia ožívajú a aktívne s divákom komunikujú. Možno je to aj preto, že Peter Kolčák sa pred samotnou tvorbou sochy konkrétneho svätca usiluje o  ňom načítať všetko, čo sa dá.

„Keď som si študoval podklady, môj obdiv k našim blahoslaveným sa ešte prehĺbil. To, akú obetu priniesli, by malo u nás súčasných ľudí vzbudzovať otázku, či by sme aj my niečo také dokázali.“

ZDENKIN ÚSMEV

Na soche sestry Zdenky Schelingovej okamžite zaujme jej neopakovateľný úsmev.

„Bez neho by to nešlo, veď by to ani nebola Zdenka. Viem, že rehoľníci sa v minulosti zobrazovali na obrazoch a sochách vážni a smutní, ale keď som sa o tom rozprával s inými ľuďmi, zistil som, že títo svätí muži a ženy neboli ani vážni, ani smutní. Boli normálni, milí, láskaví, usmievaví.“

Preto aj Zdenku stvárnil s úsmevom a s pohľadom, ktorý hovorí: Za mrakmi je moje milované slnko.

„Podľa mňa je dôležité dať do výtvarného zobrazenia rehoľníkov i úsmev, lebo neboli svedkami zachmúrenosti, ale radosti zo zasväteného života.“

KONTEMPLOVAŤ SOCHU

Sochár si dal mimoriadne záležať na Sedembolestnej Panne Márii pre farnosť Liesek. „Išlo o Pietu v životnej veľkosti. Mal som pri jej stvárnení voľnú ruku. Bol som veľmi rád, že mi nedali do ruky fotku, aby to vyzeralo tak a nie inak. Ako autor si vytváram vzťah nielen k sakrálnej soche ako k dielu, ale k svätcovi, k udalosti či príbehu, ktorý stvárňujem.“

Zobrazované osobnosti podľa neho vyniknú ešte viac pri nadrozmerných dielach. „Dôležité je aj to, aby prostredie, kde sa socha ocitne, bolo adekvátne. Nemôžete inštalovať veľkú sochu niekam, kde sa nehodí. Musí to celé ladiť, socha musí s okolím vytvárať jednu krásnu melódiu. Vtedy môže myšlienka zhmotnená v soche osloviť ľudí, ktorí sa na ňu budú dívať či ju dokonca kontemplovať.“

KÚSOK DUŠE A SRDCA

Peter Kolčák sa snaží vložiť do každého diela aj kúsok svojej duše a srdca. „Kus zo mňa je najmä vo voľnej tvorbe. Pri abstrakcii mám väčšiu škálu možností, ako myšlienku, ktorú mám v hlave, pretaviť do výtvarného diela. Tam možno vnímať aj moje najvnútornejšie predstavy i to, čo si myslím o živote.“

Ale prítomný je v každom svojom diele, aj vo figurálnych dielach i portrétoch. „Neviem to urobiť inak, asi každý umelec vie, čo znamená prepojenie autora s dielom. Bol by som veľmi rád, keby si ľudia, ktorí sa pozerajú na moje sochy, našli pri nich čas, aby sa zamysleli nielen nad výtvarnou, ale hlavne nad duchovnou stránkou.“

Vo výtvarnom umení, ako vo všetkých oblastiach života, treba byť poctivý. „Inak si to všimne nielen kunsthistorik, ale každý, kto sa na dielo pozorne pozrie.“

VEĽKÉ HRAČKY

Peter Kolčák má štyri deti. Šesťročná Zuzanka, štvorročný Matúško, dvojročná Mária a ročný Samuel veľmi radi nakúkajú tatovi do ateliéru. Sochy sú pre nich veľké hračky.

„Nedávno som sa musel pousmiať, keď sa deti hrali v piesku a vo fúriku mali položenú jednu bustu.“ Cielene k umeniu deti však nevedie.

„Na veľké umenie sú ešte veľmi malé, no vidím, že k nemu majú prirodzený vzťah. Keďže ma často vidia pri práci, nie je im cudzie. Do ničoho ich však netlačím. Zatiaľ si iba v škôlke a doma rady kreslia.“