Aj v Cirkvi sa musí veľa vecí zmeniť

Na konci minulého roka ste odovzdali vedenie komunity Taizé svojmu kolegovi, bratovi Matúšovi. Prečo?

Prvý raz som o tom začal uvažovať približne pred siedmimi rokmi. Cirkev a spoločnosť okolo nás sa výrazne menia a aj v Cirkvi sa musí mnoho vecí zmeniť. Rozprával som sa o tom s bratmi a zhodli sme sa, že si treba sadnúť a v pokoji si ujasniť našu misiu, dôvod, prečo tvoríme spoločenstvo, aké máme priority. Takáto úloha a zmena si žiadajú aj zdravé striedanie na čele komunity. Potrebný je človek, ktorý dokáže s novým pohľadom a prístupom uviesť do praxe túto reflexiu a následnú zmenu v komunite.

Spomenuli ste veľké zmeny v Cirkvi. Čo tým máte na mysli?

Vo všetkých cirkvách, najmä v Katolíckej cirkvi, musíme nájsť nejakú formu spoluzodpovednosti. Spôsob, ako riešiť veci spoločne. Áno, existuje úrad cirkvi, štruktúra, ktorá však musí čerpať z darov všetkých členov. To sa týka i našej komunity. My stále žijeme z dedičstva brata Rogera, veľmi charizmatickej osobnosti, ktorá silno ovplyvnila spôsob nášho spolunažívania, modlitby a spevov. No už pred viacerými rokmi som začal cítiť, že musíme do rozhodovania o ďalších krokoch vtiahnuť širší okruh bratov. Založili sme tematické skupiny týkajúce sa najrôznejších vecí vrátane veľmi delikátnych záležitostí, ako je napríklad sexuálne zneužívanie.

Čo bolo u vás v komunite, keď ste stáli na jej čele, najväčšou zmenou?

Asi to, že máme početnú skupinu bratov, pätnásť i viac, ktorí sa nikdy nestretli s bratom Rogerom. A ďalšia skupina členov ho poznala iba vo veľmi vysokom veku. Oproti roku 2005 je nás trochu menej, vtedy nás bolo približne sto, dnes je nás osemdesiatpäť. Komunita je však pestrejšia. Dvaja bratia pochádzajú z pevninskej Číny – doteraz sme mali len brata z Hongkongu –, najnovšie máme člena komunity z Kene a Guatemaly. Číňan aj muž z malej domorodej dedinky v Guatemale rozmýšľajú výrazne inak ako my Európania.

Cítite za tie roky na mladých ľuďoch, ktorí prichádzajú do Taizé, nejakú zmenu?

Mladí ľudia sa zmenili úplne všade. Pribúda tých, ktorí nie sú zakotvení v nijakej cirkvi, ale úprimne hľadajú svoju spiritualitu, štýl modlitby, zmysel života. Našou úlohou môže byť vytvárať most, ukázať im hlbokú studnicu tradícií, z ktorých môžu v jednotlivých cirkvách čerpať. Medzi mladými teraz silno rezonuje téma klimatickej zmeny, z ktorej vyplýva neistota a úzkosť. Musíme tomu vedieť načúvať, ukazovať nádej prameniacu z evanjelia a pritom neutekať pred súčasnými problémami v hlbokom existenciálnom kŕči. Ďalšou novou témou je určite vnímanie sexuality, genderu.

Nie je pre vás sklamaním, že ekumenické hnutie sa v prostredí tradičných cirkví od čias brata Rogera neposunulo príliš dopredu?

Vidíme celý rad výrazných posunov v rámci teologických debát – to všetko sa však, žiaľ, akoby nepretavilo do života cirkví, nemení to naše vzťahy na úrovni farnosti. Preto kladieme ešte väčší dôraz na spoločnú modlitbu, život, sociálnu spravodlivosť. Chceme tento teologický posun uvádzať do praxe.

Takže každodenné „intercommunio“ v rámci vašej komunity, ktorá zahŕňa katolíkov, anglikánov, protestantov, je pre vás naďalej veľmi dôležité?

Nepochybne. A nie je to vôbec jednoduché. Nechceme v Taizé raziť niečo, čo nie je možné žiť v konkrétnych cirkvách. To by bolo nebezpečné, vytváralo by to novú cirkev, miatlo by to mladých ľudí a sugerovalo im predstavu, že sme to v Taizé sami nejako vyriešili. Pre nás je dôležité kopírovať posuny v jednotlivých cirkvách, no na druhej strane chceme veci posúvať dopredu. Nechceme u mladých ľudí, ktorí k nám prichádzajú – katolíkov, protestantov z mnohých cirkví, pravoslávnych –, začínať s tým, čo nás rozdeľuje. Všetkých nás spája osoba Krista, on je medzi nami prítomný.

Riešili ste aj niekoľko káuz sexuálneho zneužívania, pri ich zverejnení ste zdôraznili dôveru svedectvu obetí. Niektorým sa to mohlo zdať riskantné – nemali by mať primárnu dôveru skôr vaši spolubratia?

Hneď v prvom prípade obete brata, ktorý už zomrel, som okamžite pocítil utrpenie človeka, ktorý o ňom vypovedal. Bolo mi jasné, že ho musíme počúvať. Takisto ma prekvapilo, ako veľmi túto osobu zaskočila moja dôvera. Bola to pre ňu veľká úľava, začiatok zmierenia. Skutočne som sa naučil počúvať tieto obete. Po objavení ďalších prípadov som informoval bratov, chcel som, aby o tom vedeli. Okamžite sme sa zhodli, že musíme tieto veci zverejniť. Skôr ako to zverejnia médiá. Zhodli sme sa, že to dlhujeme ľuďom, ktorí prichádzajú do Taizé – myslím informáciu o tom, že i takéto veci sa odohrali u nás v komunite. Pretože inak sa budeme pred nimi hrať na dokonalú komunitu, ktorou nie sme. Máme tiež zodpovednosť za vedenie, za to, že dávame príklad mladým, preto si musíme vedieť pripustiť chybu.

Dvaja bratia, ktorých sa to týkalo, už zomreli, tretí však nie. Bolo pre vás ťažké hovoriť s ním o celej veci?

Bolo to veľmi, veľmi ťažké. Veľmi som si ho vážil, veľa som sa predtým od neho naučil. Začalo však byť neudržateľné, aby tento brat zostal naďalej s nami na jednom mieste. Musel som sa s ním o tom porozprávať. Presťahovali sme ho inde, kde sa o neho stará jeden z ďalších bratov. Je už veľmi starý a nemôže zostať sám. Od roku 2019 organizujeme každý týždeň workshop k prípadom zneužívania, dávame vedieť všetkým, ktorí sú v Taizé, že je tu možnosť otvorene hovoriť o zneužívaní v komunite, v cirkvách alebo kdekoľvek inde.

Aké plány máte teraz, po odovzdaní funkcie?

Teším sa, že budem viac hrať na gitare, ale zatiaľ nemám konkrétnu predstavu. Komunita je pre mňa „srdcovka“, nedokážem len tak povedať: ahoj, už ma to nezaujíma. Neviem, ako to bude prebiehať. Určite musím byť minimálne dva roky mimo komunity v Taizé, a tak vytvoriť priestor bratovi Matúšovi, ktorý nastúpil po mne, aby mohol začať s novými vecami. Najskôr strávim niekoľko mesiacov v jednej spriaznenej komunite v Taliansku, potom odídem na istý čas do jednej z našich fraternít. Budem, samozrejme, stále k dispozícii na konzultácie, ale na diaľku. To je dôležité.