Boh zmenil moje vnútro

Rodák z  Kysúc sa so zlom stretával už v detstve. Otec, ktorý po ťažkom úraze začal piť, obrátil rodine život hore nohami. „Často sme s mamou a súrodencami museli pred otcom utekať. Zažil som bitky, nadávky, urážky,“ spomína na ťažké chvíle.

Následkom zlej situácie v rodine sa aj s troma súrodencami ocitol v krízovom centre, neskôr v detskom domove. „Dvoch súrodencov si osvojili náhradní rodičia, ja so sestrou sme ostali v domove.“ Neskôr sa dostal do pestúnskej rodiny.

„Tu som mohol byť šťastný, pestúni boli fajn. Zlý však pôsobil, nevedel som si vážiť to, čo mám,“ hovorí. Učenie mu išlo ľahko, známky mal dobré. Jeho snom bolo stať sa vojakom z povolania.

Aj mimo školy bol aktívny. Ako študent si vedel zarobiť peniaze na brigáde. Stal sa aj obľúbeným diskdžokejom. Skrátka, mal všetky predpoklady na dobrý život.

ZVIAZANÝ REŤAZAMI

Zlom nastal, keď si ako tínedžer kúpil počítač. „Začal som hrať počítačové hry od rána do večera. Tak sa zrodila moja prvá závislosť,“ priznáva Ľubo. K nej sa pripojila ďalšia, alkoholová, a potom aj drogy, pobyt na ulici. Nejaký čas bol aj v komunite Cenacolo, odkiaľ pre prísne pravidlá odišiel.

„Nevydržal som to, bol som príliš hrdý, pyšný,“ priznáva. Pády striedali chvíle svetla. Potešil sa, keď bol prijatý na vysokú školu, nikdy však na ňu nenastúpil. K alkoholu a drogám sa pridali dlhy, krádeže a iné delikty, ktoré ho dostali do väzby, neskôr do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

„Bol som ako zviazaný reťazami, kráčal som v úplnej tme. Až neskôr som prišiel na to, že som sa mýlil. Najviac ma mrzí, že som ublížil tým, ktorým na mne záležalo,“ konštatuje. „Dnes už viem, že som útechu hľadal v zlých veciach. Pred problémami som túžil utiecť. Pred sebou však človek neunikne, nech je kdekoľvek.“

UKONČIŤ ŽIVOT

Ľubo je pokrstený katolík. V detstve prijal aj sviatosť prvého svätého prijímania. Rodina však vieru nikdy nežila. Ako stredoškolák odmietol chodiť na náboženstvo, radšej si zvolil etiku.

„Nikdy som nepovedal, že neverím v Boha, len som sa na neho hneval. Vyčítal som mu, že nemám rodinu ako ostatní, že sa trápim. Obrátil som sa mu chrbtom,“ priznáva.

Striedavý život na ulici či u nevhodných kamarátov a rôzne delikty ho napokon dostali „natvrdo“ do väzenia – sedemročný trest odňatia slobody. Paradoxne, práve za mrežami našiel Boha.

Aj keď najprv chcel zomrieť. Mal už plán, ako svoj život ukončiť. „Mal som pripravenú slučku a pred sebou možno poslednú minútu života.“

VON Z PEKLA

Zrazu sa stala zvláštna vec. „Uvidel som sa v pekle. V okamihu som pochopil, že som sa mýlil, a začal som sa modliť. Pochopil som, že musím žiť inak, lepšie. Najviac ma mrzí, že som ublížil tým, ktorým na mne záležalo,“ zdôrazňuje opäť.

Začal spolupracovať s väzenským duchovným Jurajom Malým. Absolvoval liečenie, začal navštevovať sväté omše, postiť sa, modliť sa ruženec. V srdci odpustil otcovi, ktorý už nežije, i všetkým, ktorí mu ublížili. Stal sa členom duchovného väzenského spoločenstva Dismas.

Za dobré správanie mu súd v polovici výkonu trestu povolil slobodu na podmienku. Prekvapilo ho to, veľmi tomu pri podávaní žiadosti neveril. Hoci musí nosiť monitorovací náramok, teší sa, že je vonku.

BOH MENÍ VNÚTRO

„Vpustil som Boha do svojho srdca a on zmenil moje vnútro. Už nekráčam v tme, ale po svetle.“ Ľuboš verí, že v  odhodlaní neskĺznuť opäť na dno vytrvá. Pod svoje krídla ho zobral otec Juraj, ktorý pre mladých chlapcov založil domov na polceste.

Tu mu pomohli nájsť prácu v nábytkárskej firme. Ľuboš je šťastný, že ju má a zarobí si. Vo voľnom čase číta, snaží sa ísť každý deň do kostola. Dôležitejšie ako peniaze, drogy či materiálne veci sú pre neho dobré vzťahy a spokojnosť.

Má jedno veľké želanie – mať raz ozajstný domov a  rodinu. Také „obyčajné“ veci, ktoré dosiaľ nezažil. Bohu a ľuďom, ktorí mu dali novú šancu, je vďačný. Chce pokračovať v snahe byť lepším človekom, nesklamať seba ani tých, ktorým na ňom záleží.