Kňaz je pre človeka nikým alebo všetkým

Čo sa skrýva pod pojmom farský vikár? Je to vlastne kaplán?

Začnem milou spomienkou. Keď sme v našom farskom liste začali používať toto pomenovanie, po jednej sobotňajšej svätej omši na geriatrickom oddelení, kde slúžime, sa babičky postavili do zástupu a jedna mi vtedy povedala: „Pán kaplán, gratulujeme vám k povýšeniu, taký mladý a už ste vikár. Nevieme síce, čo to je, ale sme na vás hrdé.“ Určite nechceme nejako miasť našich veriacich, dlhé desaťročia zvyknutých na to, že sa „spolupracovníci“ farárov volajú kapláni. Ide skôr o spresnenie pomenovania našej služby, tak ako ju vyznačuje aj cirkevné právo v kódexe. 

Poďme teda hovoriť o vašej službe, o vašom kňazstve. Ktorá chvíľa vám z vašej vysviacky alebo primičnej svätej omše najviac utkvela v pamäti i v srdci?

Rád sa vraciam ešte ďalej v čase, a to až k diakonskej vysviacke. Najmä ku chvíli, keď sme vyšli z dómu smerom k arcibiskupskému úradu. Nikdy som sa necítil taký slobodný ako práve vtedy. Pocit slobody pred strachom či obavami, či idem správne alebo nie, ktorý som dostal ako jeden z najvzácnejších darov, ma nesie dodnes. 

Služba v dómskej farnosti prináša v pastorácii aj špecifiká.

Dóm sv. Alžbety je na úžasnom mieste. Ak sa pozriete na námestie z vtáčej perspektívy, dóm je v centre kríža, ktorý tvorí Hlavná ulica s Alžbetinou a Mlynskou ulicou, preto je neustále centrom zvedavosti nielen veriacich, ale aj okoloidúcich či turistov. Veľké množstvo ľudí prichádza zďaleka i blízka, aby zažili atmosféru našej katedrály. Zároveň v nej však žije spoločenstvo veriacich, ktorí dennodenne bojujú o  svoju identitu v ruchu metropoly východu. Mnohí k nám prichádzajú, aby vo sviatosti zmierenia našli pokoj. Iní si zasa vyhliadli dóm ako miesto, v ktorom chcú svojej drahej polovičke povedať áno. Povedal by som teda, že služba kňaza v dóme je službou muža, ktorý stojí na rázcestí životov a veľakrát má len pár okamihov, aby ľudí povzbudil v ceste za Kristom. My kňazi v tejto farnosti sa snažíme, aby sa každému dostalo prijatie, a ak sú veci, ktoré nie sú z rôznych dôvodov v našej kompetencii, usmerníme ich a pošleme na miesto, kde nájdu odpoveď alebo vybavia svoje záležitosti. V prvom rade však chceme konkrétnu osobu vypočuť a uľahčiť jej cestu k cieľu, kvôli ktorému prichádza. 

Určite však spomínate ešte na jednu výnimočnú službu.

Bola to služba v nemocnici na covidovom oddelení počas pandémie. Táto skúsenosť vo mne ostane po celý život. Bola veľmi náročná, ale zároveň veľmi obohacujúca. Tam som ako novokňaz videl, že kde lekári a psychológovia končia, má kňaz ešte vždy cestu... Vtedy som pochopil, že kňaz je pre človeka buď nikým, alebo všetkým.

Farnosť je starobylá rovnako ako samotný Dóm sv. Alžbety. Ktoré jeho zákutia vás osobitne oslovujú?

Som milovník gotiky, takže ma fascinuje katedrála sama o sebe. Ale najviac ma oslovuje intimita, ktorú tento veľký a starobylý chrám dokáže poskytnúť v spovednici.

Aká je súčasnosť farnosti, kde pôsobíte?

Neviem, koľkí veriaci sa na území našej farnosti pri poslednom sčítaní prihlásili k viere, ale na bohoslužby prichádzajú každú nedeľu tisíce veriacich. Naša farnosť zahŕňa všetky kostoly v Starom Meste. My však slúžime v dóme, v uršulínskom kostole, na geriatrii, na charite a v mestskej časti Džungľa. Farskí vikári sme štyria, z toho traja pre slovenských veriacich a jeden pre maďarsky hovoriacich. Pomáhajú nám tiež dvaja starší kňazi a niektorí kňazi z kúrie.

Vy sa venujete najmä pastorácii mládeže. V čom spočíva vaša služba smerom k mladým?

Každoročne pripravujeme mladých na sviatosť birmovania, to je aj moja prvoradá úloha, ktorou ma poveril otec dekan. No postupne nám vyrástlo spoločenstvo mladých, ktorí „neodišli“, ale našli niečo viac a túžia po hĺbke. Tak vzniklo spoločenstvo Mládež farnosti sv. Alžbety. Okrem prípravy na birmovanie sme rozbehli aj kurz eFKa, farský formačný kurz. Organizujeme akcie, ktoré majú príponu: BIRMO – to značí pre birmovancov, alebo TEEN – to značí pre všetkých mladých. Počas roka plánujeme víkendovky, výlety, rôzne stretnutia spojené s liturgickým časom, ako vianočnú večeru alebo sederovú večeru v období pred Veľkou nocou. Minulý rok sme vycestovali aj za hranice Slovenska do Ríma, tento rok chceme navštíviť miesta spojené so sv. Pátrom Piom. Venujeme sa aj športu, turistike, stretávame sa pri káve či čaji. Je to mnoho malých stretnutí, ktoré vedia vyústiť do veľkých zmien v životoch našich mladých. 

Boris Byčánek uprostred svojich mladých zverencov, s ktorými vytvára aktívne spoločenstvo.

Priblížte nám sederovú večeru trochu viac.

Sederová večera je typická židovská večera Veľkej noci. Slávia ju mnohé spoločenstvá, pretože sa cez ňu snažia pochopiť atmosféru Poslednej večere. U nás je sederový večer taká duchovná obnova pred Veľkou nocou. Tento rok sme začali tromi jednoduchými scénkami z evanjelia, ktoré sme nazvali Cestou do Jeruzalema. Cez scénky podporené čítaním Božieho slova prechádzame k sláveniu svätej omše, odkiaľ potom schádzame do jedálne na samotnú večeru, počas ktorej si umývame nohy a čítame novozákonné úryvky, modlíme sa, jeme, smejeme sa a spievame. Večer zakončí getsemanská záhrada – kostol vyzdobíme, aby pripomínal záhradu, a cez moderovanú adoráciu si pripomíname Ježišovo utrpenie v nej. Táto adorácia trvá hodinu, aby sme naplnili Ježišovu prosbu zostať a bdieť aspoň hodinu. 

Na ktoré aktivity a podujatia sa mladí najviac tešia?

Verím, že na všetky. Ale, samozrejme, sú také, ktoré nadchnú viac. Myslím, že sa tešia najmä na víkendovky, na sederovú večeru, na mládežnícke sväté omše. Mladí sa zapájajú aj aktívne, pomáhajú pri organizácii a majú túžbu odovzdať to, čo sami prijali.

Čo vo vzťahu k nim vnímate ako najdôležitejšie?

Potrebujú zažiť prijatie, a to nefalšované. Potrebujú zažiť priestor, kde sa neboja zlyhať, kde sa neboja, že nie sú stopercentní. Zo skúsenosti vidím, že pri evanjelizácii mladých nie je problém v obsahu viery, ale skôr v neohrabanosti formy. To, čo platilo pred dvadsiatimi rokmi, dnes nestačí. 

Aké sú teda hlavné výzvy pastorácie medzi mládežou?

Pápež Benedikt, keď začínal svoj pontifikát, povedal v jednom rozhovore, že vidí Cirkev zajtrajška ako spoločenstvo malých komunít. Myslím, že je nutné vrátiť sa k evanjeliu o dobrom pastierovi, poznať svoje ovečky po mene, nebáť sa vyjsť do lesa a hľadať stratené, hoci by sme museli stáť zoči-voči dravým vlkom a utŕžiť zranenie v boji o ne.

Mladí žijú najmä na sociálnych sieťach, reálny život akoby im unikal pomedzi prsty. Na druhej strane je možné osloviť ich práve prostredníctvom internetu.

Heidegger povedal, že moderný svet ponúkol mnohé možnosti, ale nevybudoval žiaden most medzi ľuďmi. Viera je o vzťahu, a to nielen k Bohu, ale aj k spoločenstvu. V čase, keď vďaka internetu vieme za päť minút prežiť, vidieť a počuť čokoľvek, je ťažké zaujať. K tomu je nutný digitálny detox a o to sa snažíme aj my. Napríklad pôstnou výzvou kráľa Dávida a kráľovnej Ester, ktorú sme našim mladým ponúkli tento rok ako upgrade americkej výzvy Exodus. Zároveň však treba dodať, že internet je úžasné miesto evanjelizácie, ktoré mladí vnímajú. Preto sme niektoré aktivity zamerali aj na instagram či facebook. 

Ak mladí zvažujú, že by nastúpili na cestu duchovného povolania, čo by ste im odkázali?

Nebojte sa! 

Je tu čas novokňazských vysviacok. Aké slová by ste adeptom adresovali?

Želám im odvahu a ochotu. Svojím rozhodnutím strácame veľmi veľa, tak nech táto obeta chutí nielen nám, ale aj tým, ku ktorým sme poslaní.

Čo novokňaza čaká hneď po vysviacke?

Veľa závisí od toho, ako prežil diakonskú prax, a  od kolektívu kňazov, ku ktorým sa dostane; tí vedia svojou pomocou a radou veľa uľahčiť. No napriek tomu všetkému je prvý rok pretkávaný množstvom nových skúseností, radostných aj bolestných. Kňazstvo totiž nie je len o slávení bohoslužieb, ktoré iní vidia, ale veľakrát o tichej a skrytej službe, ktorú vidí len Boh a samotný kňaz. 

Štart do kaplánskej služby je však individuálna záležitosť, nedá sa generalizovať.

Áno, je to individuálne, ale spoločné na tom celom je, že čas mnohé veci utrasie. Svoju službu vnímam ako proces. Dnes mi chutí viac ako na začiatku, ale to neznamená, že vtedy mi nechutila. 

Čo by si mal kňaz po vysviacke často pripomínať?

Že naša formácia sa vysviackou neskončila. Pokračuje v každodennej vernosti tomu, ktorému sme dali svoj život... 

A na záver – čo si odnesiete z vášho terajšieho pôsobiska, ak vás arcibiskup pošle do inej farnosti?

Okrem kôpky banánových škatúľ s mojimi vecami (smiech) si odnesiem predovšetkým vďačnosť a vo svojom srdci mnoho príbehov.