Krôčik po krôčiku kráčam v dôvere

Mária, kde presne pôsobíš?

V Didii, v oblasti Shinyanga v Tanzánii, kde majú saleziáni strednú školu pre chlapcov a dievčatá. Spolu s ďalšou dobrovoľníčkou Klaudiou sme prišli začiatkom septembra 2022. Plánujeme zostať do júna. No uvidíme, ako sa všetko vyvinie (smiech).

Ako dlho si sa pohrávala s myšlienkou ísť na misie?

Túžbu ísť na misie som výraznejšie začala vnímať počas strednej školy. Doma som mala nádherný príklad, ako nežiť svoju vieru iba pre seba. Rodičia ma s láskou vychovávali a viedli k solidarite a empatii voči ostatným, najmä tým vyčleneným, chudobným a opusteným. Výrazne ma ovplyvnila aj prítomnosť saleziánov v mojej farnosti. Dodnes sa pamätám, ako veľa pre mňa v čase dospievania znamenalo, že je tu niekto, kto je vždy ochotný darovať mi svoj čas. Na konci vysokej školy som sa rozhodla vykročiť a vstúpiť do prípravy na misijné dobrovoľníctvo, ktoré ponúkajú práve saleziáni. Príprava trvala jeden rok, pozostávala z víkendových stretnutí raz za mesiac.

Začiatky bývajú vždy ťažké. Aké boli tie tvoje?

Úprimne povedané, veľmi náročné. Prvé týždne sa mi ťažko zvykalo. Napriek tomu, že som počas prípravy počula mnohé skúsenosti iných dobrovoľníkov a bola poučená o tom, že kultúrny šok môže nastať, zažiť to na vlastnej koži bolo iné. Bola som stratená v tom, čo a ako robiť, na koho sa v čom obrátiť. Iné nastavenie, iné zvyky, iné fungovanie. Jazyková bariéra mi prvé týždne dala taktiež zabrať. Aj som sa viackrát pýtala Pána, či toto je naozaj miesto, kde ma chce mať. S odstupom času som však veľmi šťastná, že som po prvom týždni neutiekla (smiech). Uvedomila som si, že všetko má svoj čas. Krôčik po krôčiku kráčam v dôvere už šesť mesiacov. A za všetko som nesmierne vďačná.

V čom spočíva tvoja misia?

Byť medzi mladými, niekedy iba sedieť a sledovať, čo robia, pridať sa do hry, rozprávať sa s nimi, no najmä ich aktívne počúvať. Činnosti, ktoré dnes vykonávame, sú rôznorodé a menia sa podľa potrieb. Často aj niekoľkokrát za deň. Raz som farmárka, potom učiteľka, kamarátka alebo mama či ošetrovateľka zranení.

Ako vyzerá tvoj deň?

Každý je iný a špecifický. To, čo je stále a nemenné, sú spoločné ranné modlitby o 5.40 v kaplnke. A po nich svätá omša. Pondelky, stredy a piatky majú študenti spoločný nástup. Vždy sa spieva hymna a oznámia nám, čo nás čaká. Utorky ráno sa študenti stretávajú podľa „housov“ - oddielov, v ktorých fungujú počas roka a získavajú body pre svoj tím - a vo štvrtky podľa tried. Potom sa poberú do svojich učební a mňa čakajú rôzne úlohy. No tiež sme napríklad sadili ryžu, chodili na farmu obrábať zeleninu.

S dobrovoľníkmi učíme predmet religion, ktorý nie je úplne ako naše náboženstvo. Snažíme sa s nimi diskutovať, ako vieru prežívame my. No od januára som sa pre zmenu stala ja ich študentkou a snažím sa čeliť svojej nie úplne dobrej swahilčine (smiech). Študentom sa končí výučba o 16.00 a hneď potom ideme spoločne na ihriská, kde hráme hry. Po hrách nasleduje čas na sprchu a potom máme spoločný ruženec. Večer sa žiaci opäť vracajú do lavíc. Majú vyhradený študijný čas a my máme s komunitou večerné modlitby a večeru. Potom chodievame dohliadať na chlapcov a dievčatá, ktorým sa študijný čas končí o 22.00. Ak je potrebné, pofúkame ešte rany, ktoré sa počas dňa prihodili, a snažíme sa ísť spať aj my. Veci sa tu však plánujú oveľa menej, ako sme zvyknutí my v Európe, a veľmi často sa menia na poslednú chvíľu.

Veľa času trávia aj pri práci v záhrade, kde sa starajú o zeleninu. Snímka: archív -ML-

Ako je to s obliekaním či bývaním na misiách?

Ak to porovnám s tým, ako chodím oblečená doma, nosím oveľa farebnejšie veci. Väčšinu môjho šatníka tvoria šaty a sukne, čo pre mňa doma nie je úplne bežné. Dôvod je v prvom rade praktický: je tu v porovnaní s domovom veľmi horúco, zvlášť, keď pochádzate spod Tatier. Vždy tu však s dobrovoľníčkami obdivujeme štýl miestnych žien, a tak sme si na trhu kúpili látku, ktorú volajú kitenge, a dali si ušiť pár kúskov u miestnych krajčírov. Bývame v uzavretom komplexe. My dobrovoľníčky máme izby vedľa seba, každá vlastnú a s malou kúpeľnou. Dokonca máme sprchu, takú hlavicu zo steny, z ktorej pri veľmi dobrých podmienkach tečie aspoň studená voda. Väčšinou však nefunguje, a tak chodíme po vodu s vedrami (smiech).

A čo strava? Ako si si zvykla na úplne odlišnú kuchyňu?

Pre našu komunitu je dôležitým jedlom dňa večera. Všetci sa zídeme za jedným stolom. Možno to bude pre mnohých prekvapenie, ale pribrala som tu. Jedlá, ktoré jedávame, obsahujú veľa múky a oleja. Zelenina je na stole iba výnimočne. Napríklad také ugali je v podstate iba múka s vodou. Na raňajky mávame väčšinou mandazy, čo je niečo ako naše šišky, len v malom; takže vypražené v oleji. Nikdy na stole nechýba čierny čaj a káva. Jedlá, z ktorých sa my Európanky najviac tešíme, mávame, paradoxne, v pôstne dni - piatky, Popolcová streda. Je to celkom úsmevné, pretože vtedy výnimočne máme napríklad cestoviny s mrkvou alebo polievku z banánov, čo v iné dni nebýva. Vtedy je však pre mňa zrieknuť sa jedla naozaj veľká obeta (smiech).

Misie sú krásne, no zároveň aj náročné. Ako je to u teba?

Dlhodobo fungovať s nedostatkom spánku je pre mňa niekedy veľmi vyčerpávajúce. Až tu naplno zažívam, ako deficit po fyzickej stránke dokáže ovplyvniť aj naše celkové prežívanie. Učím sa vedieť si ustrážiť hranice, nájsť si čas na seba, načerpať a nezabúdať, že dávať môžeme len vtedy, keď máme z čoho. Naopak, najkrajšie sú pre mňa momenty, keď vidím, že sa v chlapcoch a dievčatách niečo pohne. Napríklad keď som po opakovaných rozhovoroch s chlapcami o tom, že sa nemôžu k ženám správať hrubo, ale ako ku kvietku, dostala od nie úplne poslušného chlapca kvietok s lístočkom, ako si cení, že je môj kamarát, že ma má rád a chce sa správať pekne. Vždy ma veľmi teší, keď vidím, ako Pán koná v každodennej všednosti našich dní, a považujem to za obrovskú milosť.

Ako vnímaš krajinu, v ktorej žiješ?

Hoci väčšinu času trávime v Didii, počas vianočných prázdnin sme spolu s ostatnými dobrovoľníkmi vycestovali do Moshi a okolia. Pri pohľade na Kilimandžáro sa mi tak trochu vybavil môj výhľad z okna na naše nádherné Tatry. Pripravili sme si vlastnú kávu, navštívili napríklad chagga caves – jaskyne, ktoré slúžili na schovávanie a obranu kmeňa Chagga pred kmeňom Masajov. Mali sme taktiež možnosť na pár dní navštíviť misiu priamo v Maasai komunite, kde nás srdečne privítal slovenský kňaz Miroslav Živčak. Byť súčasťou takéhoto spoločenstva je pre mňa veľkým povzbudením a krásnym príkladom. Pre mňa osobne je ešte stále náročné zvyknúť si na pozornosť, aká je venovaná nám belochom. Ľudia sa chcú s nami fotiť, na uliciach často už z diaľky kričia: „Muzungu, muzungu“, čo znamená biely človek.