Kto by nechcel takého učiteľa a otca

Ján Bosco sa narodil v osade Becchi v  blízkosti mesta Castelnuovo. Svojho otca nepoznal – zomrel, keď bol Ján ešte malý chlapec. No mama Margita vytvorila jemu aj jeho dvom bratom rodinu založenú na kresťanských hodnotách.

Odmalička bol teda vedený k Bohu a jeho cesta postupne smerovala k zasväteniu. Prvými krokmi bolo štúdium vďaka kaplánovi donovi Calossovi. V roku 1835 vstúpil do seminára, po šiestich rokoch ho turínsky arcibiskup Fransoni vysvätil za kňaza.

Pár mesiacov pôsobil ako kaplán, ale aj za ten krátky čas si získal veľa ľudí. „Najväčšiu radosť som mal, že som mohol deti učiť katechizmus, byť s nimi a zhovárať sa. Keď som vychádzal z fary, vždy ma čakali,“ píše sa v knihe Spomienky kňaza Jána Bosca.

V Turíne pôsobil pod vedením dona Cafassa, s ktorým neskôr začal navštevovať miestne väznice. Už vtedy vedel, že svoj zasvätený život venuje mladým, ktorí potrebujú zachrániť pred odsúdeným životom.

VODCA MLADÝCH

Don Bosco začal prijímať týchto mladých chlapcov, pre ktorých vytvoril sviatočné oratórium. Najprv bolo „putovné“, chodili z miesta na miesto, spoznávali a stretávali nových ľudí, získavali nové podnety, až sa napokon usadili vo Valdoccu.

Pre všetky deti sa stala mamou Jánova mama Margita. Okrem chlapcov, ktorých bolo treba zachrániť, don Bosco pozýval do oratória aj vzdelaných a vychovaných chlapcov. Nie aby poukázal na rozdiely, ale aby pomáhali pri čítaní, spievaní či udržovaní poriadku.

Don Bosco si dokázal chlapcov, no nielen ich, podmaniť veselosťou, charakterom, láskou a nesmiernou dobrotou, ktorú im preukazoval v  každej situácii.

Učil ich práci a láske k Pánovi, modlil sa s nimi, ale aj spieval, hral a radoval sa. Kto by nechcel takého vodcu, kamaráta či dokonca otca? Lebo pre mnohých z nich sa otcom určite stal.

Snímka: Wikimedia Commons

ORATÓRIUM

Oratórium, kde sa chlapci schádzali, bola pre nich škola, ale najmä miesto, kam mohli prísť bez strachu, že nebudú prijatí, že im niečo bude chýbať. Nie, nebáli sa, pretože tam našli lásku, rodinu a prijatie. Bola to nielen škola, ale aj chrám a miesto spoločných zážitkov.

Don Bosco mal veľkú schopnosť pomôcť svojim chlapcom prežívať život ako sviatok a vieru ako šťastie.

Názov Oratórium svätého Františka Saleského vysvetlil don Bosco v spomínanej knihe takto: „Aby nám sv. František vyprosil u Boha mimoriadnu miernosť, aby sme boli takí úspešní ako on. Ale aby nám pomáhal nasledovať ho aj v obrane viery.“

PRVÍ Z PRVÝCH

Don Bosco mal veľké srdce otvorené pre všetkých, preto si ho aj chlapci obľúbili. Dôkazom je, že z prvých chlapcov sa stali prví spolupracovníci. Začal rozvíjať výchovnú metódu, známu ako preventívny systém.

„Buďte s chlapcami. Rozumom, vierou a láskavosťou predídete hriechu. Stanete sa svätými a vychovávateľmi svätých. Naši chlapci budú cítiť, že sú milovaní.“

Aj vďaka pomoci pápeža Pia IX. vznikla z týchto spolupracovníkov saleziánska kongregácia. Jej cieľom bolo a stále aj je usilovať sa o spásu mládeže a bojovať proti každej chudobe pod známym heslom dona Bosca: „Daj mi duše, ostatné si vezmi.“

Vo svete tak postupne vznikli mnohé saleziánske združenia. Osemnásteho decembra 1859 vznikla Spoločnosť svätého Františka Saleského ako moderná kongregácia „mužov s vyhrnutými rukávmi“. Schválenie však dostala až o desať rokov neskôr, a to prvého marca 1869.

PRIVIESŤ ICH SPÄŤ

Don Bosco sa o svojich zverencov príkladne staral. Raz na Zelený štvrtok, keď sa Boscovi chlapci vybrali uctiť si „sväté hroby“ v turínskych kostoloch, skupina miestnych chlapcov si z nich robila posmech. Niektorí sa preto báli vojsť do kostola.

„Aby som všetkým dodal odvahu premôcť opovrhovanie, celé oratórium vyrukovalo v sprievode s Eucharistiou. Mnohí chlapci, malí i veľkí, sa k nám cestou pridávali,“ spomína v knihe Ján Bosco.

Podobne spomína príbeh chlapca, ktorý za ním prišiel do kostola, no keď povedal kostolníkovi, že nevie miništrovať, ten ho začal biť, tak utiekol. Don Bosco však prikázal kostolníkovi priviesť ho späť – Bartolomeo Garelli sa tak stal prvým žiakom učiteľa a otca mládeže.