Maratónec s tričkom Ježiš je víťaz

Pochádza z Kluknavy v okrese Gelnica a čaro behu objavil až v dospelosti. Priviedla ho k nemu choroba.

„Bolo to už po vysokej škole, diagnostikovali mi ulceróznu kolitídu. Nebolo to dobré a uvedomil som si, že sa treba venovať nielen mentálnym aktivitám, ale aj fyzickým. A čo je najjednoduchšie? Vziať tenisky a bežať. Zistil som, že ma to baví. Zlom nastal, keď som si vyskúšal trasu do práce a späť, čo je asi osemnásť kilometrov, a dostavil sa opojný pocit,“ opisuje 38-ročný vytrvalec.

CEZ BOLESŤ A KŔČE

Keď nadviazal spoluprácu s trénerom Martinom Holečkom, jeho záľubu to posunulo do inej roviny. Časom sa dostal až k polmaratónom. „Zlepšoval som sa, a tak tréner usúdil, že som už pripravený na maratónsku trať.“ Sám o takejto výzve neuvažoval, veď zdolať v kvalitnom tempe vyše 42 kilometrov vzbudzuje rešpekt.

„Prvý maratón v Košiciach bol veľké utrpenie. Aj keď telo bolo zvyknuté na záťaž, dostavila sa bolesť i povestná stena, ktorá prichádza okolo tridsiateho-tridsiateho piateho kilometra. Výsledok bol slabý, bojoval som s obrovskými kŕčmi.“

Aj táto skúsenosť ho posunula postupne až k titulu majstra Slovenska, ktorý si vlani časom 2:28:19 hod. vybojoval na prestížnom Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach. Pritom športuje vyložene popri práci, nie je profesionál.

„Titul som vôbec neočakával. Za reálne som považoval šieste miesto,“ hodnotí skromne. Tak pristupuje aj k možnej obhajobe už o pár dní, v prvú októbrovú nedeľu v košických uliciach.

„Medzinárodný maratón mieru oslavuje stý ročník, a tak aj konkurencia medzi slovenskými bežcami bude v Košiciach obrovská. Príde ich minimálne šesť takých, ktorí už dosiahli lepšie časy ako ja. V prvom rade budem šťastný, ak si zlepším osobný rekord.“

OMŠA PRE MARATÓNCOV

Tento rok už v nohách jeden maratón má, vycestoval naň do Talianska. „Kamarát navrhol, že si s manželkami spravíme výlet do Ríma a odbehneme tam aj maratón. Bolo to niečo úžasné. S manželkou sme vôbec prvýkrát leteli, a keď sme sa ocitli na Námestí sv. Petra, ktoré sme dovtedy videli len v televízii, tisli sa nám slzy do očí.“

Prvé dva dni venovali pamiatkam, tretí súťaži. „Nešli sme na rekordy, veď prvé dva dni sme po Ríme nachodili štyridsaťdva kilometrov. Napriek tomu som zabehol sekundu pod dve a pol hodiny, čo je môj druhý najlepší osobný výkon. V cieli pred Koloseom som si kľakol a s pokorou som sa poďakoval Pánu Bohu, že som to zvládol. Bola to silná emócia, veď bežať okolo Baziliky sv. Petra nie je každodenná vec.“

V Ríme ho uchvátilo aj niečo iné, pre účastníkov pripravili v predvečer pretekov špeciálnu svätú omšu. „Rozdali nám modlitbu maratónca, v závere bohoslužby sme ju spoločne prečítali a potom sme dostali požehnanie od kardinála. Krásny duchovný zážitok. Škoda, že som o niečom podobnom nepočul nikde na podujatiach na Slovensku.“

Po modlitbe neváha siahnuť aj počas pretekov, času je na ňu na dlhej trati dosť. „Osvedčila sa mi korunka Božieho milosrdenstva. Okrem toho sa vždy na štarte a v cieli prežehnám.“

KVAPKA EVANJELIZÁCIE

Svoju kresťanskú vieru nijako netají. Dokumentuje to aj tričkom s nápisom Ježiš je víťaz!, ktoré si pravidelne oblieka na verejné vyhlásenie výsledkov, ak sa mu v pretekoch podarí dostať na stupeň víťazov.

„Tam je to na očiach ľudí, nedávam si ho však v rámci nejakej extravagancie. Povedal som si, že by to mohla byť moja malá kvapka evanjelizácie, a zároveň tým vyjadrujem aj vďaku Pánu Bohu. Ako počas behu mám na drese nejaké sponzorské logá, tak toto tričko má vyjadrovať tohto môjho najväčšieho ‚sponzora‘.“ Ako dodáva, ohlasy sú skôr podporné.

NA PRVÉ RANDE S RUŽENCOM

Viera tvorí u Mariána Zimmermanna pevnú súčasť života. S bratmi, z ktorých jeden sa stal kňazom, k nej boli vedení odmalička. „Nemali sme problém hovoriť o nej v škole, na verejnosti. Prehlbovali sme si ju aj cez púte, či už do Levoče, alebo k svätej Anne u nás v Kluknave.“

Formovať v podobnom duchu sa snaží aj svoje štyri deti vo veku od šesť do pätnásť rokov. „Hneď na začiatku budovania mojej rodiny stála viera, keďže svoju manželku som na prvé rande pozval tak, že som ju zavolal pomodliť sa ruženec.“

Spoločné modlitby po svadbe preniesli aj do rodinného kruhu, s deťmi. „Rozhovory sú niekedy i búrlivejšie, keďže deti prichádzajú do obdobia, keď už iba nepreberajú myšlienky rodičov len tak. Chceme, aby viera nebola len folklór, ale aby bola reálne prežívaná.“

DEBATY SA KONČIA AJ O POLNOCI

Marián, povolaním psychológ a zároveň riaditeľ Centra poradenstva a prevencie v Gelnici, si uvedomuje, že komunikácia zohráva vo výchove dôležitú úlohu. „Žijeme rýchlu dobu a niekedy by sme už večer mali radšej pokoj pre seba. Nechcem však, aby sa modlitba u nás len odrecitovala.“ Takže sa z modlitby často rozvinie debata, ktorá sa končí o polnoci.

„Komunikácia je kľúčová, i keď prinesie aj výmeny názorov. Veď deti nie sú stroje, do ktorých vhodíme mince a vyjde z nich to, čo chceme. Každý je originál, ktorý sám uvažuje, a my rodičia sa tiež niekedy musíme zamyslieť, aby sme si postoje vedeli obhájiť.“

Sám si uvedomuje, aká dôležitá je podpora rodiny aj pre jeho bežecký koníček. „Nechcem nič robiť na jej úkor. Aj moje súťaže sa snažíme brať ako formu rodinného výletu. Ideme tam spoločne a po pretekoch strávime príjemný čas spojený napríklad s návštevou cukrárne, na čo sa deti veľmi tešia. Moja manželka je môj najväčší fanúšik, hoci sama nešportuje.“

MODLITBA MARATÓNCA

Ďakujem, Pane, že mi dovolíš bežať a nenecháš ma iba na 35. kilometri veľkého maratónu môjho života.

Ďakujem, Pane, za krásu toho, keď bežím sám v lesoch a medzi ľuďmi, či je teplo, chladno, vietor alebo dážď.

Ďakujem, Pane, lebo si vedľa mňa v okamihoch únavy, keď pot zahmlieva tvár, keď mi únava podlamuje nohy a chcel by som sa zastaviť. 

Ale idem dopredu s tebou.

Tento môj beh, do ktorého sa púšťam s pokorou a vášňou, je modlitbou chvály k tebe, ktorú opakujem aj počas posledných nekonečných 195 metrov maratónu môjho života.

A ďakujem ti, Pane, za priateľov, s ktorými zažívam túto radosť, že bežíme vedľa seba.

Pane, prežehnávajúc sa začínam bežať a som si istý, že tvoj úsmev bude sprevádzať moje kroky.