Mladí nech vstanú a vykročia za Pánom

Dnes ste v polovici cesty prípravy na kňazské povolanie. Aká bola vaša cesta k nemu?

Od šiestich rokov som chodil do saleziánskeho strediska pre mladých v Žiline. Spočiatku to boli rôzne tábory, stretká, divadlá, neskôr som začal hrávať hokejbal za toto stredisko, a keď som mal pätnásť rokov, stal som sa animátorom a mal som na starosti stretká hokejbalistov. Medzi mladými som fungoval osem rokov.

Ovplyvnila vás pri voľbe duchovného povolania aj rodina?

Nepochádzam z ideálnej rodiny. Môj otec sa mi nevenoval tak, ako som si predstavoval a túžil. Dnes v tom vidím aj Božie riadenie, Pán si aj zlé veci použije na dobré. Hľadal som mužské vzory inde. Vďaka saleziánom zo mňa vyrástol chlap, mohol som sa učiť od tých najlepších a vyberať si doslova ako z bonboniéry vlastnosti, ktoré som na nich obdivoval.

Uvažovali ste aj o inej ceste než len do kňazského seminára?

Na konci strednej školy som, prirodzene, rozmýšľal, kam ďalej, čo so životom. Približne v tomto období som si začal pripúšťať, že Pán môže volať aj mňa, zatúžil som intenzívnejšie žiť dobrodružstvo s ním, veď najviac mi horelo srdce práve, keď som bol s ním. Do seminára som však napriek tomu išiel až po štúdiu informatiky na Žilinskej univerzite, popri ktorom som dva roky pracoval aj v televízii ako kameraman a strihač a správca webov. To ma veľmi bavilo, najmä pestrosť, ktorú točenie reportáží prinášalo. No kdesi v pozadí ma to stále lákalo robiť v živote niečo viac.

Kedy ste napokon urobili krok ku kňazstvu?

Keďže som vyrastal u saleziánov, logicky som rozmýšľal nad vstupom k nim. Po dvoch rokoch rozlišovania som zatúžil po ceste diecézneho kňazstva. Napokon, aj don Bosco bol diecézny kňaz! A ja som zatúžil prinášať druhým Krista, živého Boha v Eucharistii. Sprostredkovať im odpustenie milujúceho Otca v spovedi. Priviesť ich k Bohu a tým spasiť aj svoju dušu. Byť im otcom, a to aj pre tých, ktorí zostávajú pred dverami kostola. Vyjsť im naproti. Ukázať, najmä mladým, že viera v Boha nie je choroba, že Cirkev nie je stredoveká inštitúcia, ktorá nemá potuchy o dnešnom svete, a že Boh chce premeniť aj ich životy, podobne ako premenil ten môj.

Aktuálne ste v pastoračnom ročníku vo farnosti Svätej rodiny na sídlisku SNP v Považskej Bystrici. Čo konkrétne máte na starosti?

Pastoračný ročník je niečo ako farárska prax. Táto prax nie je povinná a môže sa líšiť formou. Ja som do svojho pastoračného ročníka nastúpil na konci septembra, keď som sa vrátil z misií v africkej Rwande, kde sme traja bohoslovci slúžili mesiac deťom v Centre sv. Antona pátrov rogacionistov. A farnosť v Považskej Bystrici je svojím spôsobom tiež misijná, pretože nemáme kostol ani faru, ani farára. Farnosť má administrátora excurrendo, teda dochádzajúceho duchovného správcu. Momentálne je ním dekan Pavol Mazúch, ktorý na seba vzal neľahkú úlohu vybudovať farský kostol, pretože bohoslužby slúžime len v kaplnke základnej školy. Náš farský úrad je trojizbový byt. V jednej izbe býva náš kaplán Jurko Hvolka, v druhej bývam ja a obývačka slúži ako farská kancelária. Keď som prišiel do farnosti, nevedel som, čo bude mojou úlohou. Keďže mám rád výzvy, snažil som sa na všetko, čo prišlo, odpovedať áno. Som vo farnosti štyri mesiace a za ten čas mi prirástla k srdcu, som tu šťastný. Vediem stretká miništrantov, zapojil som sa do prípravy birmovancov, nosím chorým sväté prijímanie. Svoj čas venujem aj modlitbám otcov, ktorí ma požiadali, aby som im vždy prečítal Božie slovo a povedal k nemu malé zamyslenie, takú mini kázeň.

Učíte aj náboženstvo, ako vyzerajú vaše hodiny? Počúvajú vás deti?

Áno, mám žiakov od prvého po deviaty ročník. Je to síce moja prvá skúsenosť s učením, ale hneď som sa za katedrou cítil dobre. Zväčša na hodinách vychádzam z pätnásťročnej animátorskej skúsenosti, takže moje hodiny vyzerajú skôr ako stretko. Je to veľká príležitosť priblížiť sa mladým, veľký priestor pre evanjelizáciu. Dať žiakom iný pohľad na kňazov, vysvetliť im, kto je to bohoslovec, dať im priestor dať mi otázky, ktoré sa predtým báli položiť. A vnímam, že mladým sa táto forma „učenia o Bohu“ páči.

Prekvapilo vás v seminári niečo, s čím ste nepočítali? Prišla aj kríza?

Keďže som do seminára išiel až po vysokej škole, teda už trošku starší, bol som zvyknutý organizovať si čas sám. V seminári je náročný denný program, treba veľa veci stihnúť, veľa sa modliť, študovať, ale aj oddychovať, no deň má stále len 24 hodín. Preto je budíček nastavený na skorú rannú hodinu. Deň začíname modlitbou ranných chvál a meditáciou. Po nej nasleduje svätá omša a raňajky, po ktorých nasleduje vyučovanie až do obeda. Pre mňa nie je štúdium náročné obsahom, skôr rozsahom. Na teologickej fakulte je na semester v priemere zhruba dvakrát viac predmetov ako na fakulte, na ktorej som študoval predtým. Po obede je voľný čas a vychádzka, ktorej dĺžku má každý ročník inú. Čas je vyhradený aj na samoštúdium. Program sa dá zvládnuť a predstavení v seminári sú otvorení zmenám, načúvajú potrebám chalanov. Sám som za tie tri roky zažil, keď sa seminárny program zmenil a prispôsobil dobe.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Napriek môjmu výzoru som športový nadšenec, rád hrám futbal, hokejbal, tiež rád plávam, keďže som hral závodne šesť rokov vodné pólo. Som spoločenský tvor, preto rád trávim svoj voľný čas medzi ľuďmi. Najmä tými na okraji spoločnosti, osem rokov sa preto venujem rómskej pastorácii. Rok som prežil na Luníku IX v Košiciach a rok predtým v Bardejove v osade Poštárka. Pomáhal som aj v osade v Žiline a spolupracujem s osadou vo Veľkej Lomnici. Vyše desať rokov sa tiež venujem misiám. Päťkrát som bol cez leto na Ukrajine a posledných päť rokov aj v  Rumunsku, kam chodíme s dobrovoľníkmi venovať svoj čas deťom. Už zapájam aj spolubratov zo seminára. Najbližšie leto sa chystám na ďalšie africké misie, tentoraz do Kene.

Čo by ste odkázali mladým, ktorí v sebe cítia povolanie do kňazského či rehoľného stavu?

Chcel by som ich povzbudiť, že ak majú v srdci túžbu ísť za Pánom, nech vykročia. Ako vraví pápež František – nech nesedia na gauči pri Xboxe, ale nech vstanú a idú... Nech idú za povolaním, nech idú do sveta, na misie, dobrovoľníčiť. Svet im ponúka neskutočne veľa príležitostí. Každá cesta, aj tá za Pánom, sa začína prvým krokom. Odvahu!