Myslieť viac na iných ako na seba

Prečo si sa rozhodla venovať práve Rómom?

Na začiatku som ani nevedela, že pôjdeme do rómskych komunít. Povedali nám len toľko, že pôjdeme na štyri rôzne miesta a že sa budeme venovať ľuďom, ktorí to najviac potrebujú. No a keďže som chcela počas leta zažiť nejaké zmysluplné dobrodružstvo, povedala som si, prečo to neskúsiť.

Aké miesta to nakoniec boli a akej vekovej a spoločenskej skupine si sa tam venovala?

Najprv som bola v Lomničke pri Podolínci a na Luníku IX v Košiciach. Tam sme pracovali s rómskymi deťmi a mládežou. S Komunitou Sant’Egidio som prežila jeden deň na košickej vlakovej stanici, kde sme pomáhali ľuďom bez domova. A poslednou zastávkou bol Sigord v Prešove, tam sme sa venovali len manuálnej práci.

V čom spočívala tvoja práca v Lomničke?

Všetci dobrovoľníci sme si rozdelili rómske deti do tímov a našou úlohou bolo zabaviť ich počas dňa. Tancovali sme s nimi, hrali rôzne hry, skákali cez švihadlo alebo len tak šantili. Maľovali sme im na tvár rôzne zvieratká alebo ornamenty, ktoré chceli.

Ale keď sme s nimi chceli hrať twister, museli sme to hneď zabaliť, v zápale hry nám totiž deku takmer roztrhali (smiech). Na Luníku IX sme okrem hier a tancov s nimi aj na múr okolo oratka maľovali rôzne detské obrázky.

Ľuďom bez domova sme rozdávali jedlo, teplý čaj alebo kávu. Tiež sme sa s nimi rozprávali o tom, prečo vlastne skončili na ulici. Dozvedeli sme sa rôzne smutné životné príbehy.

Odkiaľ si sa o možnosti ísť slúžiť do týchto komunít dozvedela?

Dozvedela som sa o tom z instagramového účtu @zmenme.to. Hneď som do toho zatiahla kamošku, ktorá vôbec neváhala a na rozdiel odo mňa sa prihlásila hneď (smiech).

Nechcela som ju však nechať v štichu a šli sme teda do toho spolu. Boli voľné už len dve miesta. Pre nás (smiech). Ak aj vy budete mať takúto príležitosť, určite choďte. Slúžiť je dar. Spoznáte kopec skvelých ľudí, ktorí budú po celý čas stáť po vašom boku.

Aj keď ste sa predtým možno vôbec nepoznali, budete mať pocit, že ste priateľmi odjakživa. Ale nielen to. Zmení to najmä váš pohľad na svet. Časom zistíte, že šťastní môžete byť len vtedy, keď budete viac vďační ako uhundraní a keď budete myslieť viac na iných ako na seba. 

Čo ti tento týždeň dal do života?

Určite zmenil môj pohľad na svet a hlavne na tých najbiednejších, ktorí sú tak často odvrhovaní. A pritom aj oni nesú nejaký životný príbeh a môžu nás niečím obohatiť. Pri Rómoch som napríklad žasla nad tým, akú dokážu mať zo života radosť. Každý večer majú zábavu a sú vďační aj za málo.

Na Luníku IX v saleziánskom oratóriu spoločne maľovali na múr detské obrazy. Snímka: archív Johanky Vaškovej

Predchádzala tvojej dobrovoľníckej činnosti aj nejaká príprava?

Nejakú extra prípravu sme nemali. Len som sa modlila a odovzdávala svoje rozhodnutie do Božích rúk. Menšiu prípravu sme mali, keď sme prišli do Lomničky. Mali sme sa zamyslieť nad svojimi očakávaniami, strachmi a darčekmi, o ktorých si myslíme, že dostaneme.

Mali sme si ich zapísať a následne prečítať pred ostatnými dobrovoľníkmi. Mala som z toho trošku obavu. No spomenula som si na slová, ktoré som počula týždeň predtým na festivale radosti vo Vysokej nad Uhom. Zaznelo tam, že sa nemáme báť hovoriť nahlas o svojich strachoch. Vtedy som si uvedomila, že som na dobrej ceste.

Určite máš kopec zážitkov. Vedela by si sa o nejaký podeliť?

Bolo ich naozaj veľa. Ale najviac asi budem spomínať na to, že sa deti skoro stále hádali o moje ruky, teda kto ma za ne bude držať. Alebo na to, ako ku mne prišiel jeden malý chlapček, keď som maľovala na tvár, a ukázal na dievčatko, ktorému akurát iná dobrovoľníčka maľovala na tvár motýlika.

Nerozumela som, čo pritom hovoril, lebo malé deti tam vedia iba po rómsky. Opýtala som sa ho, či chce aj on namaľovať takého motýľa. Namiesto odpovede ukázal na farby a pozrel sa na mňa takými psími očkami a motýlika som mu namaľovala.

Bolo aj niečo, čo bolo pre teba ťažké?

Najťažšie to pre mňa bolo medzi ľuďmi bez domova. Zo začiatku som sa im bála prihovoriť. A tiež bolo pre mňa ťažké nerozplakať sa pri pohľade na ledva oblečené malé dieťa, často len s plienkou a so sopľom na tvári, či pri pohľade na jedenásťročné dieťa, ktoré už fajčilo.

Ak by bola možnosť, išla by si do toho opäť?

Áno, určite. Hlavne k rómskym deťom. Musím sa tam ešte vrátiť.