Na hraniciach slúžia aj bohoslovci

To, že prvý sociálny kontakt na našom území získavajú utečenci skrze gréckokatolíckych seminaristov oblečených v podriasnikoch, dáva ukrajinským rodinám určitú istotu.
Ján Lauko 10.03.2022
Na hraniciach slúžia aj bohoslovci

Bohoslovci rozdávajú sladkosti deťom, čo im vyčarí úsmev na tvári. Snímka: archív prešovského seminára

S prijímaním utečencov na slovensko-ukrajinských hraniciach pomáhajú i bohoslovci z Gréckokatolíckeho kňazského seminára blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove. Na hraniciach sú prítomní od druhého dňa invázie ruských vojsk na Ukrajinu.

Prví sa tam vydali s vladykom Cyrilom Vasiľom, s ktorým boli na inej akcii v Košiciach. Narýchlo išli poslúžiť s tým, čo bolo potrebné. Keď už nevládali, prišli namiesto nich ďalší.

Nakoniec sa z toho stala stála služba, pri ktorej sa seminaristi pravidelne striedajú. Aj vladyka Ján Babjak, SJ, povzbudil predstavených v seminári, aby vo všetkom boli nápomocní pri zvládaní migračnej vlny.

PRÍBEHY Z HRANÍC

Bohoslovci pomáhajú v Ubli a vo Vyšnom Nemeckom. Slúžia počas dňa i noci, utečencom poskytujú informácie, kde sa môžu uchýliť, deťom rozdávajú sladkosti, roznášajú teplý čaj, pomáhajú pri testovaní na koronavírus.

Snažia sa byť oporou pre ľudí, ktorí majú za sebou strastiplnú cestu a pred sebou nejasnú budúcnosť. „Jedna mladá dievčina plakala po celý čas, čo som jej niesol kufor, nevediac čo jej povedať. Chcela ísť do Varšavy. Čakal som s ňou, kým prišiel autobus do Košíc. Keď už odchádzala, otočila sa a objala ma.

Pochopil som, že stačilo byť pri nej, ani som nemusel nič hovoriť,“ hovorí pre KN seminarista Róbert Baľo. Aj jeho spolužiak Daniel Mlynár potvrdzuje, že na utečencoch vidno strach, plač, obavu o život.

„Keď ale prešli na slovenskú stranu a naši dobrovoľníci ich odviedli na záchytné parkoviská, po stretnutí so svojimi príbuznými a priateľmi už boli šťastnejší. Za našu pomoc boli veľmi vďační.“

Bohoslovca Petra Ferenca oslovilo, ako sa do pomoci vložili policajti a pracovníci hraničnej kontroly. „Išli nad rámec svojich povinností. Aj mimo pracovnej doby pomáhali prichádzajúcim s taškami, spolupracovali s  nami dobrovoľníkmi. V každom z nich bolo živé a trpezlivé srdce, ochotné pomáhať a chrániť.“

PREDSTAVENÍ SÚ HRDÍ

Predstavení prešovského seminára sú na svojich bohoslovcov hrdí. Vážia si ich ochotu pružne, kreatívne a s pokorou pomáhať.

„Práve to, že prvý sociálny kontakt na našom území utečenci získavajú skrze seminaristov oblečených v podriasnikoch, dáva ukrajinským rodinám určitú istotu a dôveru, že sú prijatí,“ hovorí vicerektor seminára Peter Milenky.

Keď po „šichte“ predstavení zvážajú seminaristov naspäť do Prešova, vidia na chlapcoch obrovskú vyčerpanosť. „Zároveň však vnímame aj ich radosť a obrovskú evanjelizačno-pastoračnú, nezabudnuteľnú skúsenosť zo služby týmto ľuďom,“ dodáva Peter Milenky.

Podobne sa vyjadruje aj rektor seminára Vladimír Sekera Mikluš. „Službou na hraniciach môžu rozvíjať pastoračný a ľudský rozmer plným priehrštím. Lebo je to kontakt s ľuďmi v ťažkých situáciách. Môžu pri nich stáť a pomáhať.“

Natierajú chleby, podávajú čaj, pýtajú sa ľudí, či majú kam ísť. „Je to, samozrejme, ťažká situácia, ale zároveň skúsenosť, ktorú im seminár neponúkne,“ vysvetľuje rektor a  dodáva: „Keď pred vami stojí plačúca žena s deťmi, vtedy všetka teológia a všetky múdrosti padajú. Zostáva len ľudský rozmer, ktorý jej možno ponúknuť.“

UKRAJINSKÍ BOHOSLOVCI

V prešovskom gréckokatolíckom seminári sa na kňazskú službu pripravujú aj dvaja ukrajinskí bohoslovci. Sú študentmi Katolíckej univerzity v Lubline v Poľsku, no v tomto čase v rámci študijného programu Erasmus plus študujú na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.

„Spolu s ostatnými predstavenými seminára som si tých bohoslovcov zavolal,“ hovorí rektor.

„Chceli sme im vyjadriť našu podporu a povedať, že im budeme nápomocní, čokoľvek budú potrebovať. So slzami v očiach hovorili, že chcú ísť na hranice. Prosili nás, aby sme im tam vybavili nejakú službu, aby mohli ísť aspoň takto pomáhať.“

Obaja ukrajinskí bohoslovci boli permanentne na hraniciach, až takmer po týždni si mali ísť oddýchnuť do seminára. Pritom v prvé dni neboli na hraniciach žiadne stany ani iné zázemie.

„Hovoril som, že im musíme vybaviť nejaké ubytovanie. Oni však povedali, že budú spať aj v aute. Nepozerali ani na stravu, ani na ubytovanie. Vnímali to tak, že ich ľudia na Ukrajine bojujú a  oni sú tu. Chceli niečo robiť. Tak som ich uvoľnil,“ vysvetľuje rektor Vladimír Sekera Mikluš.

Títo ukrajinskí bohoslovci na hraniciach popri inej službe pomáhajú i s tlmočením, keďže trocha ovládajú aj slovenčinu.

Nielen bohoslovci, ale aj iní študenti z Ukrajiny môžu čerpať duchovnú pomoc i vo fakultnej Kaplnke blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča, kde sa každodenne modlí za pokoj a mier. Práve fakulta je tiež miesto, kde sa koná materiálna zbierka na pomoc obyvateľom Ukrajiny.