Najlepší návod na vzťah je Desatoro (7)

„Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu,“ vravelo sa za socializmu. Táto mentalita mnohým asi ostala – hádam nie je týždeň, keď by sa neodhalila nejaká kauza s finančnými podvodmi. Kradne sa v štáte, kradne sa v inštitúciách, kradnú aj tí, ktorí hľadajú rôzne úniky, vďaka ktorým by mohli obísť (nezaplatiť) to či ono. 

Dlho sa v čítankách za vzor národného hrdinu pasoval zlodej Jánošík. Áno, hrdina – lebo bohatým bral a chudobným dával (vraj).

Možno pre tieto povedačky mnohí sami seba považujú tak trochu za hrdinu, tak trochu za obeť – a nemajú výčitky, keď si z práce „niečo odnesú“, keď nezaplatia parkovné, keď cestujú načierno, keď nechcú bloček, keď brigádajú či pracujú načierno...

Keď bohatým pánom berú, a „chudobným“ – sebe dávajú. A nielen sebe. Veď aj rodine. Najmä tej. 

Aj tak sú to len „odrobinky“. Stratí sa to. Nevidieť to. 

Možno však ako baktéria – i tá je temer neviditeľná, zanedbateľná. A predsa môže infikovať celý organizmus. 

Vzbúrenci a spoločníci zlodejov
Možno to pôsobí šľachetne alebo aspoň neškodne – trochu si „upravím“ daňové priznanie a vďaka tomu si môžeme niečo kúpiť, dopriať. Niečo dôležité, samozrejme. Alebo i menej dôležité, len tak pre radosť. Veď aj dožičiť si treba, nie? 

Boh však má takýto názor: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu" (Mt 22, 21).  

Argument, že veď kradnú (ak sa to slovo vôbec odvážime použiť) aj iní alebo že i tak nie je isté, ku komu sa moje peniaze dostanú, neobstojí. Boh bude súdiť naše činy – dal si ty? A keď si vedel, že iní rozkrádajú, prečo si to bral ako ospravedlnenie vlastných priestupkov a nie radšej ako niečo, čo treba odsúdiť a riešiť? 

Bolo by smutné, ak by aj o nás platilo: „Hľa, vzbúrenci a spoločníci zlodejov, každý má rád dary, ženie sa za odmenami, sirote k právu nepomôžu a žaloba vdovy k nim nedôjde“ (Iz 1, 23).

Peniaze, ktorými prispievame do štátneho rozpočtu – práve tie môžu pomôcť sirote k právu, zmierniť žalobu vdovy, byť dôchodkom pre penzistu. 

Sme spoluzodpovední aj za nich, za celú našu ľudskú rodinu – nielen za svoju.

A na margo takých „menších“ krádeží, ktoré by sme tak ani nenazvali... Malý hriech môže viesť k veľkému. Všetci veľkí zločinci začínali v malom. 

Ako povedal svätý Maximilián Kolbe: „Nepýtaj sa, či je to ľahký alebo ťažký hriech. Nerob žiaden.“ 

Nie je to tvoje
Poďme však o kradnutí uvažovať i metaforickejšie. 

Ak máme dom plný vecí, ktoré sme si kúpili za vlastné, nepôsobí to ako problém. Svätý Bazil Veľký by však mal zrejme iný názor. 

„Je to chlieb hladného, ktorý u teba plesnivie, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorú ty nenosíš, ale ju máš, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný,“ uvažoval známy svätec východného obradu. 

Absurdné? Ani nie, keď sa nad tým hlbšie zamyslíme. Podľa občianskeho združenia Free Food priemerný Slovák vyhodí ročne až 160 kilogramov potravinového odpadu. Že teba sa to netýka? Zhnitá zelenina, staré pečivo, preexpirovaný jogurt, príliš veľká porcia večere... Človek ani nevie ako, a súčet jedla, ktoré vyhodil, začína byť ozaj horibilný.

Mesačne tak niektorí z nás akoby vyhodili desať, dvadsať, možno až päťdesiat eur – len preto, lebo nevedia správne hospodáriť. Ak by sme sa to (na)učili, ušetrené peniaze by sme naozaj mohli investovať napríklad na pomoc blízkym. 

Alebo vlastne i to jedlo – ak toho máme veľa a vidíme, že sa to nezmestí do chladničky, nieto ešte do nás, prečo niekoho nepozvať na obed alebo sa nepodeliť so susedmi? 

Šaty a obuv síce neexpirujú, aj tak ich však väčšina z nás má viac, ako reálne stihne vynosiť. Kúsky, ktoré si vezmeme menej ako raz do polroka (aj to, aby sa nepovedalo), by mohli potešiť niekoho, kto si príliv nového oblečenia nemôže dovoliť. 

To platí v podstate o všetkom, čoho sa nám v dome nakopilo a vlastne to ani nepotrebujeme. Pozor však, určite to nie je výzva správať sa, parafrázujúc pápeža Františka, k chudobným ako k „smetným košom“. 

Keď sa už ideme niečoho zriecť, mali by sme iným posúvať len veci, ktoré sú funkčné, pekné, zachované. Ktoré im, jednoducho povedané, prinesú viac radosti ako starostí.

V konečnom dôsledku vnímavosť voči potrebám iných prináša osoh nielen im, ale aj nám. A nášmu vzťahu. 

Matéria môže často zničiť vzťah. Ako v tom príbehu o skle – keď sa použije ako výplň okna, vidíte cezeň svet a ľudí. Stačí však pridať trochu striebra, a vznikne zrkadlo, v ktorom vidíte už len seba. 

Pekne to ilustruje napríklad šansón Hany Zagorovej Maluj zase obrázky. 

Pieseň o zaľúbencoch, ktorí začínali skromne, ale s láskou – napokon ich však postupne rozdelí „viac halierikov“. Ako si uvedomuje ženský subjekt: „Veď my vlastne tú našu lásku deň po dni predávame za úspech, za nový koberec do predsiene, za novú značku auta, za exotické diapozitívy našej báječnej dovolenky.“ 

Bolo by smutné, keby aj o nás platilo to, čo zhrnul román Klub bitkárov o ľuďoch našej doby: „Kupujeme si veci, ktoré nepotrebujeme, za peniaze ktoré nemáme, aby sme urobili dojem na ľudí, ktorých aj tak nemáme radi.“

V tomto kontexte okrádame sami seba.  

Ešte trochu inak
Na siedme prikázanie sa však môžeme pozrieť ešte aj takto...

Neokrádam toho druhého o čas? Prázdne reči, priveľa času s inými či na internete, bočenie od podstaty, vyhýbanie sa rozhovorom, ktoré by sme mali viesť... 

Neokrádam toho druhého o čas, ktorý by mal byť pre Boha, seba a iných? Nie som „prísavka“ či „stíhačka“, pri ktorej sa nedá dýchať? 

Neokrádam toho druhého o čas, ktorý by mohol tráviť s niekým, kto by ho miloval? Nie je pre mňa len „náhrada“ za niekoho, niekto provizórny, kým príde „ten pravý“; niekto, s kým som, aby som s niekým skrátka bol? 

Neokrádam toho druhého o sny, nádej, vieru? Nie som ten, kto z neho vyciciava život? 

Mám dostatok
„Buďte spokojní s tým, čo máte“ (Hebr 13, 5).

Krátke, trefné, výstižné. 

A ťažké na uskutočňovanie. 

Ak to však skúsime, ak to nevzdáme, možno si uvedomíme pozitívny aspekt siedmeho prikázania, ako ho zrhnul Anselm Grün:

„Mám dostatok. Som vďačný za to, čo mám. Som spokojný s tým, čo mi Boh dal. Nepozerám jednostaj na ostatných a ich majetok. Keďže mám dosť, ponechávam tomu druhému to, čo si spravodlivo privlastnil. Stačí mi, čo mám, a mám z toho radosť.“