Piesne sú Veronikine modlitby

Na svoju prvú ozajstnú pieseň si Veronika už nespomína, ale pamätá si jednu, ktorá v nej zanechala nezmazateľnú stopu. „Točili sme na ňu môj prvý videoklip, keď som bola na strednej. Vtedy to bola skladba o nevydarenej láske, zaobalená romantickým refrénom. Som veľmi rada, že tento typ písania skladieb už mám za sebou,“ smeje sa.

SPOZNAŤ BOHA V HUDBE

Ako Veronika hovorí, jej veľkou túžbou bolo „robiť veci s pridanou hodnotou a snažiť sa o kvalitnú hudobnú produkciu“. Bolo to ešte predtým, než spoznala Boha v hudbe.

„Potom prišiel moment v skúšobni, keď sme s priateľmi zahrali prvú chválovú skladbu. Prenikla celé moje bytie. Vtedy som pocítila, že toto znamená hrať o Bohu a pre neho.“

A tak prešla od komerčného vnímania hudby k hudobnej chválovej službe v spoločenstve Marana Tha v Prešove. Prvýkrát sa dostala na ich chvály počas vysokej školy.

„Prišla som tam vďaka kamarátke, ktorá bola súčasťou spoločenstva. Jeden z hudobných lídrov vtedy spieval skladbu a mal k nej zopár slov. V tom momente som si pomyslela, že také niečo by som si raz vedela predstaviť robiť.“

Fakt, že sa Veronika stala súčasťou hudobnej služby katolíckeho spoločenstva Marana Tha, nanovo formoval aj jej pohľad na vieru i Boha. „Snažím sa v modlitbe budovať vzťah s Bohom ako s blízkou osobou. Spoločenstvo sa stalo miestom, kde mám dobré podmienky na rast, či už vo svojej skupinke, ako aj cez spoločné aktivity.“

S MLADÝMI OŽÍVA

Mládeži sa Veronika venovala v rámci svojej profesie stredoškolského učiteľa, prípadne v rámci kurzu Alfa v Košiciach. Toto poslanie vníma ako veľmi naplňujúce.

„Tri roky som učila na gymnáziu, kde som bola neustále v kontakte s mladými. Rozhodne s nimi rada trávim čas, i keď len tak na výlete. Rada s nimi ožívam, keď sa zabúdam v živote dospelých. O viere som sa snažila svedčiť hlavne svojím životom,“ znovu zahrá na Veronikinej tvári úsmev.

PONÚKNUŤ ĽUDSKOSŤ

Ako ďalej prezrádza, náplňou jej poslania je aj služba vo väzniciach. Nemala z nej trošku obavy? „Prirodzené obavy trošku áno, ale keďže som mala priateľov, ktorí to už absolvovali, tak vo mne oveľa viac horela túžba a radosť z tejto služby ako strach,“ priznáva.

Do väzníc chodieva v rámci väzenského spoločenstva Dismas. „Zvyčajne sa modlíme formou chválových piesní, prípadne odovzdám aj svedectvo o mojom živote s Bohom. Niekedy mám možnosť s odsúdenými prehodiť aj pár slov. Môžeme sa potom pomodliť za to, čím žijú, alebo im len skrátka ponúknuť ľudskosť.“

ALBUM PRE POKOJ

Záujem o písanie vlastných textov vo Veronikinom prípade nepoľavil. „Stále píšem o tom, čím práve žijem. Až na to, že teraz sú piesne mojimi modlitbami. Niekedy je to potreba pokoja, inokedy sa vykričím Bohu ako Dávid alebo s ním len tak trávim čas pri klavíri.“

Práve ten čas je možno najinšpiratívnejší, lebo Veronika minulý rok vydala album Prísľub pokoja s piesňami v slovenčine a angličtine. Podnetom na názov cédečka bola situácia, keď u našich východných susedov vypukla vojna. „Vedeli sme, že ľudia sa potrebujú modliť za pokoj, bojovať oň. Chceme, aby sa album dostal všade, kde je veľká potreba pokoja.“

BOH JE ZÁKLAD

Veronika hovorí, že Boh je oveľa väčší než čokoľvek iné v jej živote, väčší než akýkoľvek problém – vtedy upiera zrak len na neho. „To isté platí aj vtedy, keď sa teším. Keďže chválové texty sú často písané ako rozhovor, staviam sa hneď aj do Božej prítomnosti.“

Hudobná služba v spoločenstve je pre ňu veľká radosť. „Verím, že ovocie toho, čo robím, zostáva a že Boh sa oň dokonca stará i ďalej. Viem, že keď vydám pieseň, už to nestojí len na mne, ale najmä na Bohu, ktorý ju posúva ku každému, kto ju potrebuje.“