Puto česko-slovenského spojenia pretrváva

Už tretí rok po sebe organizuje Gymnázium sv. Františka Assiského v Levoči obojstranné výmeny s ubytovaním v rodinách spojené so zaujímavými výletmi, s projektovou prácou v školských laboratóriách, ale i so športom a spoločným spoznávaním sa.

Posledné partnerské stretnutie, ktoré sa konalo od 14. do 17. októbra, bolo predsa len výnimočné. Nieslo sa v duchu 100. výročia založenia Československej republiky a všetky aktivity v Brne a jeho blízkom okolí pripomínali udalosti z dávnej i novšej histórie spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Lipa priateľstva
Po zoznamovacích hrách, keď sme mohli lepšie spoznať svoju českú „dvojičku“, po prehliadke školy a mesta zasadili riaditelia oboch gymnázií symbolický znak našej nedávnej spoločnej minulosti – mladú lipu.

Možno nikdy nepochopíme dojatie, ktoré sme čítali z tvárí pedagógov, keď zaznela spoločná štátna hymna s českou aj slovenskou strofou. Na čestnom mieste školského areálu bude odteraz stáť a ďalej rásť strom, ktorý bol symbolom nášho spoločného štátu od roku 1918.

Aj podľa slov riaditeľky levočského gymnázia Janky Hozovej sa práve mohutná a rozkošatená lipa stala miestom mnohých vzájomných mierových dohôd rozhnevaných rodov a národov, „pod lipami sa konali zhromaždenia i oslavy dejinných udalostí, sú symbolom života, poznania, nesmrteľnosti i rodokmeňa...“

Medzi najsilnejšie zážitky viacerých mojich spolužiakov určite patrí výlet na Mohylu mieru neďaleko Brna, pietne miesto slávnej bitky pri Slavkove. Mĺkvo sme hľadeli na krvou pokropenú zem, hroby mŕtvych a konečne pochopili pravý význam nadľahčovaných slov o potrebe svetového mieru.

Rozľahlá klenba pietnej stavby dokázala zachytiť aj pošepkané slová, ktoré preniesla oblúkom a bolo ich počuť na opačnej strane. A opäť sme lepšie pochopili slová našich vedúcich: každý konflikt prináša obete, nech je jeho cieľ hocijako ušľachtilý.

Keď históriu nepíšu iba politici
Nemusíme byť štátnikmi, vyslancami krajín a parlamentov, aby sme mohli prispieť k lepším vzťahom medzi krajinami či národmi. O to viac, ak sú to krajiny susedov.

Učitelia z partnerskej školy nám dopriali ešte jeden výnimočný pocit – byť na mieste, kde k rozdeleniu našich dvoch krajín – aj podľa učebníc dejepisu – prišlo. Stáli sme v záhrade i vnútri Vily Tugendhat, na miestach dlhého rokovania dvoch predsedov vlád o rozdelení federatívnej republiky.

Dnes významná architektonická pamiatka v zozname UNESCO, prezentácia bohatstva a majetku vtedajšej doby i symbol delenia majetku dvoch bratských národov nech je pre našu generáciu symbolom dohody, akceptácie, pochopenia iných. Nech nám viac záleží na osude ľudí okolo nás ako na vlastných záujmoch. Veď presne takto sme museli prežiť štyri dni v cudzej rodine našej českej „dvojičky“.

Boli sme ešte na ďalších pekných miestach, zažili sme veselé príhody, rozprávali inými jazykmi, a predsa sme si rozumeli. Boli sme spolu, ale strávili sme istý čas iba v českej rodine. Pekne to za nás vystihli slová učiteľky Natálie Bajtošovej, koordinátorky partnerskej výmeny: „Všetkým zážitkom nech dominuje pocit vďačnosti za pretrvávajúce priateľstvo, pohostinnosť a osobný vklad, ktorými naši českí priatelia nešetrili.“