Skôr než zomriem

Hádam nikdy nie je na cintorínoch tak živo ako teraz. Kvety nielen na hroboch, ale aj okolo nich. Včely bzučia, vtáky spievajú, plody dozrievajú. V tomto období kvitnú kvety – ale aj vädnú. Nevieme, ktorá jar bude naša posledná. Vďaka ti za to, Pane. Tak aspoň vieme, že nemáme strácať čas.
04.06.2020
Skôr než zomriem

Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

X zomrela, keď mala okolo dvadsaťštyri. Rakovinu dostala náhle a podobne náhle ju nechal vtedajší frajer. Zľakol sa. Umrela rýchlo, aj roky od jej smrti plynú rýchlo. 

Y zomierala trochu dlhšie, ale ešte mladšia. Dvadsaťdva. Vysokú školu i životnú púť končila takmer naraz. 

Z mal necelých jedenásť. Bol to pekný chlapec a mohol byť z neho krásny muž. Viem ako ma, pubertiačku, zarážal tento výber (Boha? Prírody? Nevedela som.) – načo stvoriť niekoho takého krásneho a potom ho vziať, skôr ako naplno dozrie? 

Teraz, po rokoch, keď by Z bol úradne dospelý, som sa nad tým zamyslela znova. A uvedomila si, že nie som o nič lepšia ako tí, čo chceli selektovať hodných života na základe rasy – akurát ja som to chcela na základe krásy.

Prečo by mali umierať pekní, mladí? Aký to má zmysel? 

Neviem – doteraz. 

Viem len, že pekných a mladých zomrelo už veľa – a zrejme i zomrie. Mám to zakaždým brať ako krivdu? Zháčiť sa a báť? 

Spochybňovať to, čomu verím, a toho, v koho – a komu – verím?

Smrť je normálna
„Mám spinálnu svalovú atrofiu a som v poslednom štádiu, čo prakticky znamená, že počas môjho života mi prestali fungovať takmer všetky svaly v tele vrátane pľúc a zostáva len ten posledný – srdce. Nikto nevie odhadnúť, kedy zlyhá, ale určite sa to raz stane,“ píše v jednom svojom blogu Petra Eller.

A uvažuje: „Smrť je normálna. Je až neuveriteľné, koľko dlhých rokov mi trvalo uvedomiť si to. Keď som totiž vyrastala v spoločnosti, ktorá mi neustále podsúvala, aká je smrť neslýchaná, a zároveň som vedela, že od smrti nemám ďaleko, tak som sa cítila čudná, nenormálna.“

Pritom, ako zdôrazňuje, nikto netuší, kedy ho to čaká.

„Pýtajú sa ma, koľko času mi zostáva, akoby oni sami vedeli odpoveď na tú istú otázku, keby som sa ich ju opýtala ja. Pýtajú sa ma, ako sa s tým vyrovnávam, pričom sa nemám s čím vyrovnávať o nič viacej ako oni.“

Zomrieť s vďakou
Neviem, kedy zomriem. Viem len, že čakať na vážnu diagnózu, aby som začala prehodnocovať život a jeho priority, je hlúpe.

Keď pred pár rokmi do nášho auta vrazilo iné auto, bolo otázkou sekúnd či minút, milimetrov či centimetrov, akí (a či vôbec) budeme. Azda sa za nás niekto dobre modlil, lebo dôsledky temer čelného nárazu si odnieslo len auto, nie naše telá, dokonca ani naša psychika. 

Memento mori. A tak sa teda snažím pamätať na smrť. Hoci občas s tou zatrpknutou, nedôverujúcou prímesou: Bože, ešte chcem zažiť tamto a skúsiť hento. Bože, neber ma, skôr ako... Hoci viem, že nič nemáme sľúbené.

„Aj keby ste v tomto momente boli tým najzdravším človekom na svete, tak nemôžete vedieť, čo sa stane zajtra, či nestratíte niektorú extrémne dôležitú časť vášho života alebo tela,“ naučila ma nepriamo Petra Eller.

„Niekto alebo niečo vám môže vziať ilúzie o budúcnosti, ale nemôže vám vziať čokoľvek, čo sa má stať v normálnom živote a o čom tvrdíte, že vám to vzala choroba, pretože vy budúcnosť nevlastníte.“

Je to dôvod na smútok, na hnev, na pocit krivdy? 

A prečo nie radšej na vďaku? 

Za dnešný deň. Za možnosti a ľudí v ňom. Za každú chvíľu.

Klišé? Možno. Ale aj pravda. Prítomnosť je všetko, čo máme; a je to dosť. 

Chcem raz zomrieť s vďakou na perách – a chcem (sa učiť) ďakovať už dnes. 

Nečaká nás len odchod – čaká nás najmä príchod Domov. 

Nečaká nás len utrpenie – čaká nás aj radosť. 

Nečaká nás len rozlúčka – ale aj privítanie. 

Nečaká nás len Sudca – ale aj (dúfajme, že najmä) Ženích. 

Neverím, neviem veriť, že ten nebeský by nás čakal menej zaľúbený a menej nadšený, ako úprimne ľúbiaci pozemský ženích čaká svoju milú. 

Zmraziť jeho nadšenie môže len nevesta – ak by pred oltár prišla v zašpinených a roztrhaných šatách, neupravená, ufúľaná. 

Kiežby sme medzi dvomi svetmi počuli tie krásne slová „hľa, ženích prichádza“.

A kiežby sme mu úprimne vedeli odpovedať „a jeho nevesta sa pripravila“. 

Poznámka: Citovaná Petra Eller nie je katolíčka. Pointa citovaného blogu je iná ako pointa tejto úvahy. 


„Posledný nádych.
Nechcem sa báť. Niet čoho.
Veď smrť je len moment, 
ktorý ma vleje do riečiska večnosti.
Smrť nie je zbohom, 
ale ozajstné – Pochválený buď…
za darovaný život, za opätovné stretnutie.
Ak som našla milosť v tvojich očiach,
tak ma neodsúď.
Len o to ťa prosím, Pane.
V tebe som začala, 
v tebe nech je dokonané.“

Poetica Musica: z pásma Večnosť vonia

 


Biblické verše vhodné na radostnú meditáciu o smrti

Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza! (...) Hľa, veď už stojí pred naším múrom! Okiencom hľadí, cez mriežku sa díva. Môj milý začal a povedal mi: Hor´ sa, priateľka moja, krásava moja, a poď! Lebo, hľa, už je po zime, dážď prestal, pominul!“ (Pies 2, 8 – 11). 

Zaradoval som sa, keď mi povedali: ,Pôjdeme do domu Pánovho.̒ Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem“ (Ž 122, 1 – 2). 

Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky“ (Ž 121, 8).

 „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 1 – 2).