Troška do rožka 29/2018

Čas prázdnin a dovoleniek dáva ľuďom mnoho príležitostí žasnúť nad krásou Božieho stvorenia. Obdivujeme hory, jazerá, lesy, ale aj hrady a zámky, kostoly a iné stavby, ktoré sú dielom človeka. Vždy znova sa môžeme nadchýnať aj pohľadom na more, či už pri ňom trávime čas každý rok alebo iba zriedkavo.

Kedysi som ho považovala za veľkú tmavomodrú mláku, trochu slanú a dosť hlbokú na to, aby mohla byť nebezpečná. Dnes viem, že more je toto všetko a ešte oveľa viac. Pripomína oblohu, ktorá spadla na zem. Je neuveriteľne rozmanité ako život v ňom. Niekde je smaragdovo zelené a jagavé ako horské pleso, na inom mieste sa zase podobá na vyliaty atrament alebo je husté a ligotavé ako lekvár. Keď vyplávate dosť ďaleko od pevniny, more je zrazu čierne, pripomína vesmírne hlbiny, veď ono samo hlbiny ukrýva. Hlbiny plné zradných prúdov, ale aj fauny a flóry takej pestrej, aká sa na súši nenachádza. Aj každá kvapka morskej vody je vždy odlišne slaná.

Na brehoch vládne radostný pokoj, búšenie vĺn o pevninu znie ako hudba z exotickej rozprávky. Človek spozná more, keď zaborí prsty do piesku alebo sa po kamienkoch potkýna do priezračnej vody, keď sa hojdá na vlnách a na palube lode sotva dokáže udržať rovnováhu. V tajomných jaskyniach, na opustených plážach aj tam, kde sa more stretáva s oblohou sa rozprestiera Božie kráľovstvo. Byť súčasťou nádhery týchto Božích diel je veľká milosť, za ktorú treba byť vďační.

Daniela Ovadová, absolventka KU v Ružomberku