Troška do rožka 42/2018

Táto myšlienka mi napadla, keď som sa so šálkou pariacej sa kávy pozerala von oknom. Para sa pomaličky vznášala do výšky, až sa nakoniec úplne rozplynula.

Jeseň je trochu melancholické obdobie. Aj keď je plná inšpirácie a farebnosti, predsa len, dlhé večery nás akosi nútia rekapitulovať.

Ďalší rok sa pomaly chýli ku koncu a my máme možno za sebou veľa radostí, ponaučení, no aj spomienok, na ktoré by sme najradšej zabudli. Mnoho z emócií, ktoré sme zažili v konkrétnych situáciách, sa do našich sŕdc zapísalo natrvalo.

Už len tým, že nás buď potešili, alebo naopak, dotkli sa nás či dokonca nám ublížili. Veď aj navonok obyčajné slová môžu mať občas takú obrovskú váhu, že po nich zostáva spúšť ešte niekoľko ďalších dní, mesiacov či rokov.

Na niektoré by sa hodilo bielidlo, zmizík alebo hocičo, čo by pomohlo vrátiť všetko späť a zabudnúť. Lenže niekedy treba veci nechať, aby odišli samy. Aby sa pomaly vyparili ako dym, ktorý sa vo výške rozplynie.

Nechajme ich stúpať hore k nebesiam. Zložme Bohu svoje starosti priamo do rúk. Uňho zostanú v bezpečí. Vyliečia dušu a rozplynú sa ako tá najjemnejšia ranná hmla.

Zabaľme do pomyselného balíka modlitby všetky naše trápenia, starosti, problémy a smútky. Možno aj spomienky z minulosti, ktoré nás ešte stále mátajú. On ich iste rád premení na pravú radosť, ktorá v našich srdciach rozleje príjemné teplo a zahreje nás aj počas tých najchladnejších dní.