Troška do rožka 44/2018

Ak sa povie meno Prometeus, väčšina z nás si isto spomenie na bájneho antického hrdinu. Hrdinu, ktorý mal tak rád ľudí, že sa vzoprel vôli záškodníckych bohov a daroval ľudstvu oheň.

Za tento prehrešok bol však kruto potrestaný. Prikovaný ku skale odsúdený na večné muky, kam každý večer prilietal orol a požieral jeho vnútornosti, ktoré mu do rána dorástli. Jedného dňa ho však bájny Herakles oslobodil, no do konca života na znak svojho zotročenia musel nosiť na ruke prsteň s kameňom zo skaly, ku ktorej bol prikovaný – a zrodila sa tradícia nosenia prsteňov.

Počas stáročí sa však symbolika nosenia prsteňa zmenila a namiesto skazy sa stal symbolom lásky, prísľubu vernosti či bežným módnym doplnkom, prejavom príslušnosti k rodu či názorovej skupine.

Je teda prsteň naozaj symbolom lásky a oddanosti alebo skôr symbolom zotročenia? Akceptácia prsteňa v dnešných časoch totiž okrem radosti nesie so sebou aj váhu prísľubu – budem ti verná; zostanem, i keď budem mať chuť ujsť; občas pozabudnem na svoje potreby a potlačením ega prijmem kompromis. Stávame sa naozaj otrokmi tých, ktorých najviac milujeme? Stávame sa otrokmi manželky, práce, koníčka, zlozvyku, hazardu či hier? Milujeme až toľko, že strácame samých seba?

Všetky emancipované príručky by nám dali jednoznačnú odpoveď. Pravda sa však ukrýva vždy niekde uprostred. Prijať seba takého aký som dá človeku veľa námahy, no prijať druhého, akceptovať jeho lásku, a tým aj jeho potreby už nezahŕňa len emócie, ale nesie so sebou zodpovednosť.

A tak sa kruh uzatvára – milovať seba samého a na blížneho aplikovať rovnakú rovnicu. Láska má vždy svoju cenu – vedel to bájny Prometeus, učí nás to Kristus. Láska má cenu až do takej miery, že sa stáva neoceniteľnou.