Troška do rožka 45/2018

Pred pár týždňami som si na svätej omši vypočula kázeň, ktorá mi nesadla. Kňaz nemal žiadne nevhodné reči ani nepílil prítomným uši prehnaným moralizovaním. Bol zhovorčivý, primerane sebavedomý, ľudia sa miestami aj smiali, mne však bol jeho humor a celkový prejav nepríjemný.

„Hrozný kňaz,“ povedala som si. Vďaka Bohu, rozumiem, kto je na svätej omši skutočne dôležitý, preto som z kostola neodchádzala s negatívnymi pocitmi. Neskôr som premýšľala, ako ľahko som kňaza odsúdila iba preto, že mi nebol sympatický a nepáčila sa mi jeho kázeň.

Ešte v ten deň som svoj názor prehodnotila, lebo nemám potuchy, koľko námahy kňaz vynakladá, aby vždy povedal niečo duchaplné. Stáť oproti zívajúcemu, vrtiacemu sa zhromaždeniu iste nie je ľahké. Kňazov ustavične niekto posudzuje, odsudzuje, stále sú pod drobnohľadom nielen veriacich vo farnosti, ale aj sekulárneho sveta.

Nevysvätené osoby nerozumejú každodenným ťažkostiam klerikov a ani nemajú ako, pretože kňazovi azda najlepšie rozumie iný kňaz. Vzájomné porozumenie je dôležité, no jednoduchšie pre zasvätených, lebo oni prežili kus života ako laici.

Nálepkovaniu nečelia iba kňazi, veď v každom väčšom spoločenstve sa nájde ten ufrflaný, škaredý, protivný, tá nesympatická, hrozne oblečená alebo namyslená. Tieto prívlastky však oveľa viac vypovedajú o hodnotiacej osobe ako o hodnotenej. Znepokojivo často sú negatívne.

Zriedkavejšie počuť o niekom úžasnom, veľmi láskavom, neskutočne zábavnom alebo výnimočne bystrom, hoci takých ľudí je mnoho, aj medzi kňazmi. Poznám osoby, na ktoré sedia spomínané prívlastky, hoci ony o tom možno vôbec nevedia. Koniec koncov, nie je úlohou múdreho človeka, aby o sebe hovoril, že je múdry, to nech o ňom povedia iní. Stačí len trochu lepší uhol pohľadu a zrazu je navôkol nespočetne veľa dobrých ľudí. Teraz už verím, že aj ten „hrozný“ kňaz je v skutočnosti skvelý.