Zážitky tvoria ľudia, na ktorých natrafíš

Čo bolo za tým, že si začal stopovať?

Túžba niekam sa vybrať bez toho, aby som musel tráviť čas nad zbytočným plánovaním. Čo som jednoducho chcel, bolo vycestovať niekam sám a zažiť pravé dobrodružstvo. A z toho už samo vyplynulo stopovanie.

Prečo si si na úvod vybral Taliansko?

Keď som vyrážal z Bratislavy, nevedel som, či idem do Talianska alebo na Balkán. Jediné, čo som vedel, bolo, že smerujem niekam na juh, kde je teplejšie, no a postupne, ako ma ľudia viezli, som sa rozhodol, že zakúsim taliansku atmosféru.

Nakoniec sa však plán trochu zmenil, pretože som prešiel z juhu Talianska trajektom do Albánska a potom cez Balkán naspäť na Slovensko. Takže som v podstate splnil obidve možnosti výletu.

Počas svojej druhej cesty si užil aj výhľad na vzdušné balóny pri východe slnka v Kapadócii. Snímka: archív Michala Haládika

Už máš za sebou dva stopy. Čo je teraz pre teba na stopovaní najpríťažlivejšie?

V podstate je to viacero vecí. Určite spoznávanie ľudí, rozprávanie s nimi a počúvanie ich životných príbehov, taktiež sloboda, respektíve náhoda, čiže neplánujem dopredu a veci sa nejakým spôsobom dejú samy. Často úplne nepravdepodobne.

Napríklad v Bosne a Hercegovine som stratil klobúk, zabudol som ho v nejakom aute. Bol som z toho smutný, pretože bol môj obľúbený. Už som sa začal zmierovať s tým, že ho nikdy neuvidím, ale na ďalší deň som natrafil na to isté auto a kývali na mňa z neho mojím klobúkom.

Nakoniec som ho teda získal späť a ešte ma aj odviezli. Hoci sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, tak do toho istého auta môžeš (úsmev).

Keď je človek introvertnejší, je ťažšie prihovoriť sa iným. Nie je stopovanie skôr pre extrovertov?

Ja sa považujem za introverta, i keď v súčasnosti začínam byť komunikatívnejší. Avšak základ toho, aby sa človek rozhovoril, je ísť sám. Pretože keď pôjdete dvaja a jeden bude komunikatívnejší, tak sa bude rozprávať on a  ten druhý bude ticho. A potom, vždy, keď idem sám na nejaký výlet, tak sa usmievam a skoro na všetko hovorím áno. 

Na jednom stope si mal aj tabuľku free hugs, objatia zdarma. Aj to niekto využil?

Keď som prišiel na juh Talianska, čakal som na trajekt, ktorý išiel až o polnoci. Už som sa začínal nudiť, tak som sa rozhodol napísať na kúsok kartóna free hugs a začal som s tým pobehovať po meste. Hneď mi to spríjemnilo deň a aj sa s ľuďmi ľahšie nadväzovali kontakty.

Napríklad som dostal za jedno objatie lístok na autobus alebo mi dali nejaké jedlo. Jednoducho ľuďom vyčarím úsmev na tvári a oni mi za to niekedy niečo dajú.

S nápisom free hugs si Michal na festivale mladých užil veľa zábavných objatí. Snímka: archív Michala Haládika

Utkvel ti nejaký konkrétny príbeh s objatiami v pamäti?

V Čiernej Hore som išiel do mesta a zistil som, že sa tam koná festival. Hrala hudba a všetci, čo tancovali, boli mladí ľudia. Išiel som medzi nich s kartónikom free hugs a všetci ma zrazu začali objímať.

Za večer som objal asi 200 mladých a na druhý deň som stretával ľudí, ktorí ma spoznávali, pretože počas festivalu si ma fotili a zdieľali fotky na Instagrame.

Niekedy s niektorými ľuďmi, ktorých som stretol, zostávam aj naďalej v kontakte – väčšinou raz za pol roka si s niekým napíšem. Ale vždy, keď si s niekým píšem, tak je to veľmi príjemné spomínanie.

Istý stopár sa vyjadril, že auto najrýchlejšie zastaví jednému dievčaťu. Nemôže to byť výstraha pred tým, že niekto má nečisté úmysly?

Je to celkom jednoduchá odpoveď, pretože väčšina šoférov sú muži a väčšine mužom sa páčia ženy. Druhé hľadisko je aj to, že ženy sú obvykle menej rizikové. Žena ťa zrejme neznásilní, neunesie, nezbije.

Naopak, ak má vodič zastaviť zarastenému, svalnatému chlapovi, tak si dvakrát rozmyslí, či ho vezme. Samozrejme, riziko obťažovania je tam vždy, pre chalanov aj pre dievčatá. Pre dievčatá je to riziko väčšie, ale napríklad aj mňa sem-tam obťažovali muži.

Aké dopravné prostriedky si už na cestách stopol?

Motorku, malý skúter, traktor, kamión, ktorý prevážal parný valec, klasické autá. Viezol som sa aj na korbe pikapu. Mal som snahu stopnúť aj loď v Benátkach, ale nevyšlo mi to. Ale verím, že raz sa to podarí.

Počul som aj príbeh stopára, ktorý zastavil auto, v ktorom sa viezol pilot, takže stopol zároveň aj lietadlo, čo by mohlo byť tiež zaujímavé.

Máš nejaké rady, ako najefektívnejšie zastaviť auto? Napríklad čo sa týka hygieny, obliekania či kartónikov s nápismi?

Vodič z auta nevidí, či smrdíš alebo nesmrdíš, takže tým sa podľa mňa netreba zaoberať. Čo sa týka kartónikov, tak na prvom stope som ich používal, no potom som si uvedomil, že mi stačí len palec.

Niekedy sa totiž môže stať, že napíšeš nejaké mesto, kam chceš ísť, napríklad z Piešťan do Bratislavy, ale vodič, ktorý ťa vidí, ide len do Trnavy, tak si povie, že nech ťa zoberie radšej niekto, kto má namierené do Bratislavy. A takto si vlastne stopár odpudí ľudí, ktorí by ho mohli zobrať o pár kilometrov ďalej.

Mňa napríklad najmenej odviezli 300 metrov a najviac 660 kilometrov cez celé Srbsko až do Maďarska. Na stopovaní je veľmi dôležité usmievanie. Ja si počas stopovania na ceste aj spievam a tancujem, aby som ľudí nejako zaujal.

Raz som takto hodinu spieval a tancoval na kruhovom objazde, čo aj tak nepomohlo. Ale vodiči aspoň kývnu, odpovedajú. Dôležitý je aj dobrý výber miesta na státie. Ideálne niekde na pumpe alebo tam, kde sa vychádza z mesta. Stopovať na začiatku mesta sa neoplatí, pretože málokto cez mesto len prechádza.

V Albánsku sa vďaka kňazovi, s ktorým sa zoznámil, dostal aj na svadbu a k svadobnému stolu. Snímka: archív Michala Haládika

Musel si niekedy na mieste aj prespať, keď ti nikto nezastavil?

Áno, keď sa už začne stmievať a vidím, že šance na zastavenie sú menšie, tak si proste zložím veci a prenocujem tam. Takto som napríklad spal pred obchodom medzi nákupnými košíkmi.

Ale okrem toho som spal aj na pláži, skadiaľ ma v noci vyháňal hľadač pokladov, ktorý tam pobehoval s detektorom, alebo aj strážnik, ktorý ma upozornil, že nemôžem spať na ležadlách. Podarilo sa mi zaspať aj pod pódiom, ale aj u rôznych ľudí, ktorí ma pozvali domov.

Koľko ťa finančne vyšlo stopovanie?

Na prvom stope – Taliansko a Balkán – vyšli celkové náklady 110 eur za 20 dní. Avšak na ceste som získal 60 eur, pretože mi ľudia darovali nejaké peniaze. Jeden z nich bol aj kňaz v Albánsku, u ktorého som prespával a ktorý ma na druhý deň zobral so sebou na svadbu.

Bol som s ním na omši a potom ma pozvali aj k svadobnému stolu. Keďže som nič iné na oblečenie nemal, tancoval som na svadbe v sandáloch, v termotričku a šortkách medzi ľuďmi, ktorí boli vyobliekaní.

Na záver bol aj tanec, pri ktorom dávajú ľudia mladomanželom peniaze. Prispel som aj ja a na druhý deň, keď som odchádzal, sa stal zázrak. Kňaz, u ktorého som prenocoval, mi daroval päťdesiatku. Takže to, čo som na svadbe prispel, sa mi niekoľkokrát znásobilo.

Stopovanie z Gruzínska na Slovensko bolo o niečo drahšie, pretože som si platil aj letenky s  batožinou. Okrem toho som si musel zabezpečiť SIM karty a niečo som minul aj v reštauráciách, do ktorých som občas zašiel. Zvyšok som minul na stravu na 28 dní. Takže dokopy to vyšlo okolo 400 eur.

V čom boli tieto dve cesty prínosom do tvojho života?

Dali mi odvahu do života, pretože dovtedy som na výlety vždy chodil s niekým a takto som vedel presvedčiť seba samého, že niečo dokážem. Zároveň mi to dalo ponaučenie nebáť sa pomáhať druhým a aj si nechať pomôcť. Jednoducho šíriť vo svete dobro.