Žiť čisto je vďaka Anne Kolesárovej normálne

Prvého septembra to boli dva roky, čo bola Anna Kolesárová (1928 – 1944) vyhlásená za blahoslavenú. Podľa Pavla Hudáka, rektora Pastoračného centra Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, sa vďaka nej v spoločnosti dosť zmenila kultúra. „Mladí sa už nehanbia vydať svedectvo, že majú čistý vzťah,“ tvrdí.
Mária Peterčáková 03.09.2020
Žiť čisto je vďaka Anne Kolesárovej normálne

Pri hrobe Anny Kolesárovej mnohí cítia veľký pokoj. Snímka: Mária Peterčáková

Dvadsiaty druhý november 1944. V pivnici pod jedným z domov vo Vysokej nad Uhom sa odohrá scéna, akých druhá svetová vojna napísala veľa – na šestnásťročné vystrašené dievča mieri zbraň opitý vojak.

Táto však má neobvyklé pokračovanie. Ani pod priamou hrozbou straty života sa agresorovi polosirota Anna Kolesárová nechce oddať. Posilnená sviatosťami sa lúči s otcom a čeliac dvom strelným ranám stihne ešte zvolať mená tých, ktorých milovala celý svoj krátky pozemský život: „Ježiš, Mária, Jozef!“

Deväťdesiate roky 20. storočia. Do Vysokej nad Uhom začínajú prichádzať prvé skupinky mladých, ktorých zaujal príbeh vtedy už takmer zabudnutého dievčaťa. V mnohých rastie odhodlanie žiť hodnoty, za ktoré ona bola ochotná umrieť.

Počet pútnikov sa každý rok zvyšuje, postupne vznikajú tematické organizované púte. Tisíce mladých začínajú prehodnocovať svoje smerovanie, ideály. Desiatky svedčia o rôznych milostiach, ktoré na príhovor Anny Kolesárovej dostali.

Prvý september 2018. Krásna, veľkolepá, pre mnohých nezabudnuteľná slávnosť blahorečenia. Viacerí si možno mysleli, že práve ona spraví bodku za púťami. Nie je to však tak.

Je trochu upršaný augustový deň a my sa vyberáme do Domčeka, kde to aj naďalej žije.

Podobní ako Anna

„Klasické púte majú pre pandémiu inú formu, ale ostali. Teraz však začalo chodiť viac pútnikov mimo pútí – napríklad autobusy z farností či rodiny autami. Zastavujú aj karavany. Alebo ľudia idú na dovolenku v okolí a zájdu na chvíľku i sem,“ vysvetľuje Pavol Hudák.

Každodenne príde do Domčeka niekoľko neohlásených návštev. „Vždy varíme viac; aspoň desať porcií. Čo zvýši z obeda, večer sa zje. Bežne je však u nás každý deň 20 - 30 ľudí. Nie je pre nás problém sa podeliť. A toto asi ľudia potrebujú zažiť – postoj ‚vitaj doma´.“

Pri dverách ich, samozrejme, čaká dezinfekcia, to je však asi jediný prejav sterility, s akým sa v Domčeku možno stretnúť – ľudia tam majú dvere aj srdcia otvorené. V Domčeku pôsobí niekoľko dobrovoľníkov a niekoľko „timákov“ (ľudia, ktorí sa zaväzujú, že tam budú slúžiť určitú dohodnutú dobu) – a celá táto zohraná komunita sa podľa svojich možností snaží, aby sa každý prichádzajúci cítil prijatý.

Práve atmosféra prijatia oslovuje aj hľadajúcich či neveriacich. „Môžu zažiť spoločenstvo a nájsť si kamarátov, ktorí sú podobní ako Anna; podobne zmýšľajú. Pán tak chcel, ak ich sem pozval, aby sme sa navzájom povzbudili vo viere a láske,“ konštatuje Pavol Hudák.

Ovocie čistoty

V poslednej dobe tam putuje aj pomerne dosť ľudí stredného veku. „Cítia potrebu duchovne načerpať, urobiť si v sebe poriadok. Tiež v sebe nosia všelijaké zranenia. Mnohí prichádzajú preto, lebo vidia, že ich deti sú tu šťastné.“

Jednu z takých mamičiek stretávame v kuchyni. O tomto mieste sa dozvedela od 20-ročnej dcéry Márie, ktorá do Domčeka chodí už niekoľko rokov.

„Túžila som sem ísť, teraz sa naskytla príležitosť. Je to veľký zážitok, cítim sa tu fajn. Azda preto, že pôsobím ako učiteľka, nemám problém sa prispôsobiť, prijímať názory mladých, možno ich aj trošku vychovávať, vzdelávať,“ vraví Andrea Marušinová, ktorá mladým môže ísť príkladom napríklad v tom, že s manželom sami budovali čistý vzťah.

„Ako veriaci sme k tomu boli vedení. Jeho úvodná otázka na druhom rande bola: ,Chceš žiť čisto pred svadbou? ´ Bol to príjemný šok, že som konečne našla chlapa, ktorý chcel žiť čisto – predtým to bolo opačne.“

Akoby bola jedna z nás

V kuchyni sa to hemží viacerými šikovnými gazdinkami. Jednou z nich je dvadsiatnička Mária Oravcová, ktorá si za desať rokov vyskúšala v Domčeku klasickú „trojčlenku“ – najprv tam putovala ako účastníčka, neskôr ako dobrovoľníčka, teraz je „timáčka“.

„Keď som skončila VŠ, mala som pár mesiacov brigádu a po nej som potrebovala vypnúť. Vrátila som sa k rodičom a rozmýšľala som, čo ďalej. Bola vo mne túžba ísť do Domčeka - nie pocit, že tu mám byť, ani racionálne prepočítavanie, že toto mi teraz prospeje. Skôr som vnímala, že chcem prehĺbiť svoj vzťah s Bohom a Domček sa mi javil ako dobré miesto.“

S odstupom niekoľkých mesiacov vníma, že „to nestačí ako motivácia. Keď človek ide do služby, musí sa pre ňu rozhodnúť“. Vedome tak teraz robí každý deň, keď sa postaví napríklad k hrncom. Veď ako vraví, žije tam „bežný život na nezvyčajnom mieste“: upratuje, nakupuje potraviny, pripravuje jedlo pre osadenstvo Domčeka a pútnikov.

„Na stene visí obrázok sv. Šarbela. Musí tu byť, inak kuchyňa nebude fungovať,“ smeje sa.

Z mikrovlnky sa zas na ňu dívajú obrázky troch blahoslavených rehoľných sestier, ktoré svojho času slúžili v kuchyni – Ulrika Nischová, Zdenka Schelingová a Mária Terézia Schererová. Pri pohľade na ne si môže pripomínať, že svätosť má byť žitá v každodennosti, aj pri naoko banálnych prácach.

To isté preciťuje, keď si uvedomí, že o domácnosť sa starala tiež Panna Mária či napríklad aj Anna Kolesárová. „Anka tu nie je na piedestáli, nemá gloriolu – skôr akoby bola jedna z nás.“

Najlepšie aj najťažšie na živote v Domčeku podľa Márie Oravcovej je, že si nemôže vybrať, s kým tam bude.

„Práve to človeka formuje. Pekne to povedala iná dievčina, čo tu tiež slúži: Keď si človek ide bežným životom a dôjde k nejakej svojej osobnostnej prekážke, môže sa rozhodnúť, že ju zatiaľ obíde, nebude riešiť. Tu má však človek zrkadlo zo všetkých strán. Žijeme ako komunita, človek svoje nedostatky a zranenia neskryje.“

Zažiť nebo vo svojom srdci

Pre mnohých je cieľom púte do Domčeka návšteva relikviára v miestnom kostole alebo hrobu blahoslavenej. K tomu nás dnes sprevádzajú dvaja zaľúbenci – Margaréta (17) a Dávid (18). Prvýkrát sa registrovali práve na jednej z pútí, neskôr si začali písať, dali sa dokopy; v súčasnosti budujú svoj vzťah jedenásť mesiacov.

„Keď som mala 14 rokov, bol u nás na návšteve otec Pavol Hudák a pozval ma. Dozvedela som sa, že moji rodičia sem predtým tiež chodili,“ vraví Margaréta, ktorá tam odvtedy chodí pravidelne. Dávid sa o Domčeku a jeho aktivitách dozvedel od brata, ktorý sem pravidelne chodí druhý rok.

V mnohých ohľadoch sú moji „sprievodcovia“ typickí pubertiaci; keď však príde reč na čistotu, cítiť ovocie formácie.

„K rozhodnutiu žiť čisto mi pomohol Boh pred pár rokmi. Je to zamotaná dlhá história, fakt. Dôležité je, že teraz mám v sebe veľmi silno zakódované, že pred svadbou nie,“ vraví Margaréta.

„Najprv sme túto tému s Dávidom neriešili; chodili sme spolu, stretávali sa, spoznávali. Raz som sa ho opýtala, ako čistotu vníma on, a povedal, že takisto ako ja.“ Dávid priznáva, že predtým mal viacero priateliek, s ktorými ho spájal alkohol a podobne. „Potreboval som vyskúšať niečo nové. Potreboval som zmenu do života.“

Dnes je vo vzťahu, kde sa snažia žiť čisto, s čím im – dúfajú – pomáha aj Anna Kolesárová. Pre Dávida to najprv bola osoba, ktorú „nijako extra neriešil“, Margaréta si zas hovorila, že „Anka ako Anka“ – v súčasnosti sa však s ňou obaja rozprávajú, prosia ju o orodovanie za ich vzťah a čistotu.

Keď sa Dávida pýtame, čo mu pomáha odolávať pokušeniam, Margaréta sa hneď smeje: „Ja.“ Sama priznáva, že niekedy je žiť čisto „dosť náročné, najmä ak prídu problémy a človek sa chce cítiť dobre“.

Hneď však dodáva, že predmanželský sex „prináša veľa zranení, naozaj zbytočných. Je neskutočne úžasný pocit žiť čistý vzťah. Som vďačná Dávidovi, že má na to podobný názor a že sa navzájom držíme a povzbudzujeme“.

Sú len jednou z mnohých dvojíc, ktoré potvrdzujú úvahu Pavla Hudáka: „Je tu silný fenomén – zmena kultúry nečistoty na kultúru čistoty. Dnes, keď povieš, že máš čistý vzťah, už je to normálne, lebo veľa ľudí tak žije. Anka rozvíja túto debatu – je normálne rozprávať o panenstve; že je to dar, že naše telo je chrám. Mladí sa už nehanbia vydať svedectvo, že majú čistý vzťah.“

Podľa neho sme dnes „povolaní vydať svedectvo o čistej láske, a keď to mladí robia, povzbudzujú sa navzájom. V podstate sa potláča ich egoizmus, vyvyšuje sa láska. A čo človeka robí šťastným? Nie egoizmus. Ten prináša zranenia, sklamania, slzy.

Mladí potrebujú zažiť nebo vo svojom srdci. A práve to ponúka Anka – zažiť nebeskú mladosť. Takú peknú, radostnú. Vzťahy, v ktorých je úcta a dôvera“. 

Annina charizma

„Charizmou Anny je pomôcť mladým budovať čisté vzťahy,“ vraví Pavol Hudák. Aj preto v Domčeku ponúkajú prstene Anny Kolesárovej – vonkajší symbol vnútornej krásy. Jeho nositeľky sa zaväzujú žiť čistý a sviatostný život.

„Jedno dievča malo takýto Annin prsteň. Vo vzťahu na ňu chlapec naliehal, chcel nečisté veci – a ona mala silu povedať nie. Jednoduchý príbeh dievčaťa, ale toto svedectvo ma v poslednej dobe veľmi zasiahlo,“ vraví rektor Domčeka. Pritom v Domčeku sú zvyknutí na onakvejšie svedectvá.

Každú chvíľu sa prichádzajú ľudia poďakovať za rôzne uzdravenia, zväčša duchovného charakteru. „Tí, ktorí prežili ťažké zranenia v živote, sú na príhovor Anny Kolesárovej očistení. Mladí, ktorí by bez Anky blúdili, boli by zúfalí, nevedeli by si odpustiť, ale na jej príhovor to dokážu.“

Evidujú však aj narastajúci počet prípadov, keď na orodovanie Anny Kolesárovej boli ľudia uzdravení zo zneužívania či znásilnenia. „Nočné mory, ktoré ich prenasledovali, zrazu zmizli. Prídu poďakovať, ale poprosia, aby sme o nich nehovorili, čo chápem. Aj na blahorečení bolo určite dosť ľudí uzdravených a zvyčajne mi hovoria, že sa to stalo, keď padala látka z Ankinho obrazu.“