Pápežova prítomnosť nás povzbudí vo vytrvalosti

Ak Pán Boh dá, o necelé dva mesiace zavíta do našej krajiny pápež František. Pripraviť sa na tento požehnaný čas je výzvou pre nás všetkých. Katolícke noviny sa rozhodli pre nepatrnú sondu prežívania týchto chvíľ očakávania.

Na začiatok sme oslovili zasvätené osoby. Našimi respondentmi boli: kňaz, predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku Václav Hypius, CSsR (53), a jeho zástupkyňa, provinciálna predstavená Congregatio Jesu, rehoľníčka Agnesa Jenčíková, CJ (49).

Svätý Otec má v úmysle počas návštevy stretnúť sa so zasvätenými osobami. Čo znamená pre rehoľníkov stretnutie s hlavou Katolíckej cirkvi?

Václav Hypius (VH): Svätý Otec je Kristov námestník, nástupca svätého Petra, apoštola, prvého pápeža. Pre nás rehoľníkov je to náš najvyšší predstavený a to dodáva tomuto stretnutiu silu a veľký význam. Platí to pre každého katolíka, ale v oveľa väčšej miere pre Bohu zasvätených, pre rehoľníkov.

Pápež František je aj naším bratom, je rovnako zasvätený Bohu v rehoľnom povolaní. Stretnutie s ním je vždy darom a veľkou milosťou. Pamätám si, ako som bol ešte ako malý chlapec na generálnej audiencii v Castel Gandolfe. Bolo tam množstvo ľudí z celého sveta a maličká skupina Slovákov.

Všetci sme volali a mávali zo všetkých síl, aby si nás Svätý Otec všimol – a on si nás v tom lomoze všimol a pozdravil. Nikdy nezabudnem na dojatie, ktoré som videl v očiach môjho otca a mamy v tej chvíli, keď nám pápež zamával.

Agnesa Jenčíková (AJ): Je to jedinečný okamih, ktorý možno nazvať darom a pozornosťou od Boha. So Svätým Otcom sa nestretávame každýdeň, preto keď on prichádza k nám, úprimne sa z toho teším a vnímam to ako dar.

My rehoľníci sme ľudia ako každý iný človek a kresťania, ktorí sa snažia čo najplnšie žiť svoje krstné zasvätenie. Aby sme mohli stretnúť Svätého Otca, radi sa postavíme do radu za všetkých bežných ľudí, lebo je pre nás cťou a vyznačením, ak sme pri obyčajných ľuďoch a smieme im slúžiť.

Svätý Otec sám chodieva medzi tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, a veľmi by som si želala, aby sa tento jeho postoj premietol aj na nás.

Čo očakávate od pastoračnej cesty pápeža Františka?

VH: Návšteva Svätého Otca je mimoriadna udalosť, ktorú málokto očakával, hoci sme u nás na Slovensku o nej snívali. Dostávame ju ako dar, jej význam však asi budeme objavovať až postupne. Je to dar nie iba pre katolíkov, ale pre všetkých ľudí dobrej vôle, pretože pápež František je uznávanou autoritou.

Osobne očakávam povzbudenie k väčšej otvorenosti, k odvahe spájať sily aj v rámci Cirkvi, povzbudenie k rodinnosti – ako to on nazýva – ku kultúre stretnutia. Potrebujeme od neho počuť výzvu nebáť sa novosti, ktorú spôsobuje Duch Svätý, nebáť sa obnovy, aby v nás mohlo vzklíčiť niečo nové.

Svätý Otec nás istotne povzbudí k tomu, aby sme boli nebojácni vo viere a nebáli sa otvoriť vanutiu Ducha. Verím, že nám pomôže hlbšie nazrieť do nás samých i do sveta okolo nás a prinesie nové výzvy pre Cirkev i celú spoločnosť na Slovensku.

Svojím zjavom a elánom nás určite posmelí, zapáli a povzbudí vo vytrvalosti kráčať ďalej, aby sme rozvíjali stavbu nášho kresťanského života. Potrebujeme jeho otcovské povzbudenie, ktoré na jednej strane upozorní na naše nedostatky, čo máme, a zároveň – na strane druhej – nás povzbudí k tomu, aby sme z týchto chýb vyrastali a dozrievali vo viere a láske.

AJ: Jeho cestu k nám vnímam najmä v kontexte pandémie. Obdivujem Svätého Otca a jeho aktivity práve v tomto období. Najviac vo mne rezonuje jeho cesta do Iraku v marci tohto roka, kde šiel napriek veľmi zlej celosvetovej pandemickej situácii, aby pobudol s veriacimi, ktorí žijú vo veľkom utrpení a ktorí sa jeho prítomnosti veľmi potešili.

Verím, že jeho návšteva na Slovensku prinesie našim ľuďom povzbudenie a pomôže k postoju nádeje, že všetko bude dobré a že Boh nad nami bdie. Pápež František často pozýva v kontexte svojej jezuitskej formácie, aby sme podľa príkladu sv. Ignáca z Loyoly intenzívne prosili o útechu, teda aby sme dostali dar nádeje, ktorá nám pomôže prejsť cez všetko a udržať si radosť zo života napriek našim bojom, námahám a ťažkostiam.

Pápež pri príležitosti 25. ročníka Svetového dňa zasväteného života naznačil, že tento spôsob života chce odvážnu trpezlivosť a zmysel pre humor. Ako to myslel?

VH: No, to presne neviem, ako to myslel, ale viem, že trpezlivosť ako čnosť je potrebná na našej ceste duchovného povolania. Rovnako ako má Boh trpezlivosť s každým z nás, aj my potrebujeme trpezlivosť sami so sebou aj medzi sebou navzájom.

Potrebujeme sa učiť byť trpezlivo spojení s ním, načúvať a vedieť čakať, vzájomne sa viac chápať a potom aj robiť nevyhnutné odvážne rozhodnutia. Potrebujeme sa naučiť kráčať malými krokmi, nezostávať uzavretí v našich „hniezdach“ ani v postoji „vždy sa to tak robilo“.

Zrejme aj cez tieto slová nás burcuje nevyčkávať, nemotať sa stále dokola, ale zbaviť sa zdanlivej spokojnosti a ísť – aj keď pomaly, ale isto – niekedy aj poza naše možnosti či schopnosti, vyjsť z našich zdanlivých istôt.

Dovoliť Bohu konať, „pustiť opraty zo svojich rúk“ a potom – ak veci idú aj inak, ako by sme chceli či očakávali – nezakukliť sa v pesimizme, bolesti, trápení či v smútku, ale mať schopnosť pozrieť sa na skutočnosti s nadhľadom, viac Božími ako ľudskými očami a veriť, že on sa stará a dá všetko potrebné. A to prináša radosť, novú silu aj zmysel pre humor.

Potrebujeme viac optimizmu a radosti do nášho zasväteného života, to je pravda. A Svätý Otec to dobre vie a pripomína to pri viacerých príležitostiach. Toto je to, čo nás robí autentickými a schopnými pozerať hlbšie aj širšie, ďalej od seba.

AJ: Ako som už spomenula, rehoľný život je život kresťana, ktorý sa snaží žiť svoje krstné zasvätenie v plnosti.

Nie je to však riadny spôsob života, ale mimoriadny – myslím tým, že rehoľníci nevytvárajú prirodzenú rodinu, ale žijú v komunitách, kde sa stretnú viacerí so svojimi povahami, ovocím výchovy z domu, so svojimi postojmi a názormi.

Táto rôznorodosť je bohatstvom a prameňom radosti, ale vyžaduje si aj únosnosť, keď sa navzájom znášame so svojimi chybami a slabosťami. Napokon, ako v každom ľudskom spoločenstve. Naozaj sa nám zíde zmysel pre humor, aby sme dokázali mať odstup a aby nás ľudské malichernosti neoddialili od vzájomného priateľstva a žitia našich ideálov a chariziem.

Odvážna trpezlivosť sa zíde tomu, kto sa rozhoduje pre zasvätený život. Je to život služby, je teda dobré vedieť, že idem do niečoho, kde nebude prvoradé moje pohodlie.

A vieme, že služba nie je o oddychovaní, ale často o nasadení a únave, avšak robíme to pre Boha a táto motivácia je zdrojom odvahy, vernosti a trpezlivosti do tohto života vstúpiť a zotrvať v ňom.

Početnosť duchovných povolaní má klesajúcu tendenciu. Môže táto interakcia so zasvätenými osobami pozitívne vplývať na mladých, ktorí napríklad uvažujú nad rehoľným životom?

VH: Duchovné povolanie – rehoľné i kňazské – je vzácny Boží dar. Často sa hovorí o obete života v duchovnom povolaní. Iste, je to spojené s obetou, ale to platí pre každé povolanie. Aj povolanie do manželstva je obetovaním života.

Pri duchovnom povolaní sa niekedy viac zameriavame na to „negatívne“ – na to, čo „musím“ obetovať, aby som sa mohol stať rehoľníkom alebo kňazom. A môže nám uniknúť to „pozitívne“ – krása darovania sa, zmysluplné naplnenie vlastného života, radosť zo života s Bohom a bratmi v zasvätenom živote.

Život nie je čierno-biely, ale musí byť vyvážený. Podstatné je, aby sme boli jeho nástrojmi, aby sme komunikovali život a aby náš život oslovoval a nie odrádzal. Aby sme neboli „behajúcimi“ robotníkmi (neustále v činnosti), ale modliacimi sa rehoľníkmi. Aby sme našli zdravú vyváženosť, mali čas byť s ním a boli radostní a šťastní vo svojom povolaní.

Potom bude tento vplyv na mladých pozitívny a budú aj povolania. Návšteva Svätého Otca môže byť v tomto ohľade povzbudením pre nás zasvätených aj pre tých, ktorí sa rozhodujú pre rehoľné či kňazské povolanie. Modlime sa za nové povolania a aj za vytrvalosť tých, ktorí v tomto povolaní už žijú.

AJ: Každé povolanie dáva Boh, človek si ho nemôže dať sám. Boh však často používa svoje nástroje, či už ľudí, alebo udalosti, aby si niekoho k sebe pritiahol. Vernosť a príklad zasvätených, ako aj ich modlitby za nové povolania sú najistejšou cestou spolupráce s Bohom, ktorý sám povoláva, koho chce. Určite aj návšteva Svätého Otca môže byť takouto príležitosťou.

Sám pápež je rehoľník a spôsob duchovného života v komunite mu je blízky. Aké rehoľné čnosti alebo príklad by ste vyzdvihli v jeho osobnom živote?

VH: Oslovuje ma jeho evanjeliová radikálnosť, duch pokory, skromnosti, schopnosť načúvať a vnímať človeka v jeho kráse i v slabosti, misijný postoj vychádzania smerom k iným, otvorenosť pre službu chudobným, jeho spôsob komunikácie s inými.

Vyniká ohromnou fantáziou lásky, je muž dialógu, starostlivý o život spoločenstva. Páči sa mi jeho spontánnosť, útek pred každou vyumelkovanosťou, vie zostať sám sebou a tiež ponúka zdravú sebadisciplínu. Vzhľadom na poslanie je príkladom zapáleného apoštola, proroka, ktorý je nebojácny v slovách i v činoch.

Má zmysel pre solidaritu, rozdáva radosť a optimizmus, je otcom, ktorý dvíha, povzbudzuje, prináša nádej... Má schopnosť prebúdzať svet a to očakáva aj od nás rehoľníkov.

AJ: Osobne mám najradšej príhovory Svätého Otca pri jezuitských príležitostiach, kde často spomína spôsob napredovania sv. Ignáca z Loyoly a medziiným, aby sme si vyprosili milosť pamäti, teda rozpamätania sa na dary, ktoré nám Boh dal a dáva. Ide teda o vďačnosť za všedné veci každého dňa.

Postoj vďačnosti môže v našich životoch veľa zmeniť, priviesť nás k dobrému. Z vďačnosti potom vychádza nádej a radosť. Toto všetko pre mňa charakterizuje Svätého Otca. Toto na ňom obdivujem a veľmi si to vážim.

Ak by bola príležitosť, čo by ste Svätému Otcovi za seba, ale aj iných zasvätených radi odkázali?

VH: V prvom rade by som mu poďakoval za jeho službu, jeho nasadenie a za to, že prináša všade, kam príde, „Božie objatie“. Dnes viac ako inokedy potrebujeme toto svedectvo o milosrdenstve a nežnosti Pána, ktoré zohrieva srdce, povzbudzuje k vernosti a prebúdza v nás vždy novú nádej.

Mám v pamäti chvíľu, keď sa pápež František ujal úradu pápeža. Po krátkom príhovore poprosil zhromaždených na Svätopeterskom námestí, aby sa za neho pomodlili. Zostalo chvíľu ticho a modlili sme sa... Cirkev sa modlí za pápeža Františka a pápež sa modlí a obetuje za Cirkev.

Ak by to bolo možné, chcel by som ho uistiť, že zasvätení na Slovensku sa zaňho neustále modlia a obetujú. A poprosil by som ho o požehnanie a o modlitbu za nás zasvätených i za celú Cirkev na Slovensku.

AJ: Uistila by som ho, že práve v našom kontexte a dobe chceme slúžiť Bohu, Cirkvi; že chceme vyprosovať sebe a iným dar útechy, aby sme mohli byť pre naše Slovensko a aj pre svet tými, ktorí ukazujú, že vždy je nádej.