Bez Ducha sme bezduchí

A práve na Turíce už 25 rokov zvyknú cez tento otvor sypať na zhromaždený ľud lupene červených ruží. Symbolicky sa tak pripomína oheň Ducha Svätého, ktorý sa v tento deň zjavil nad zhromaždenými učeníkmi.

Je to zvyk, ktorý sa obnovil z prvých čias kresťanstva – biskup v tento deň zvykol oznamovať dátum budúcoročných Turíc. Okrem toho sa v tento deň slávi liturgia v  aramejčine – rodnej reči Ježiša a apoštolov.

Avšak Zoslanie Ducha Svätého určite nie je o tom, aby sa naše oči naplnili videním, uši počutím a jazyk hovorením, ale aby sa celé naše vnútro naplnilo prítomnosťou tretej božskej osoby – Duchom Svätým.

On je ten, ktorý nám zjavuje Boha Otca i Syna Ježiša Krista; on mení naše srdce a pohýna nás modliť sa, dokonca sa za nás prihovára, lebo my nevieme ani to, ako sa máme modliť.

Má myseľ aj vôľu – teda rozdeľuje dary tak, ako sám chce; je v ňom láska aj radosť, preto ho môžeme zarmútiť aj sklamať; hovorí aj učí nás, preto mu môžeme aj odporovať.

Jeho najhlavnejšou činnosťou je vytvárať lásku a cez lásku spoločenstvo medzi človekom a Bohom a ostatnými ľuďmi. Bez Ducha Svätého by sme boli len „suchými kosťami“, ktoré by robili iba „šramot“ na zemi.

On je Duch, ktorý nás oživuje a dáva zmysel všetkému. Ale ako spoznáme, že máme Ducha Svätého? Podľa devätorakého ovocia spísaného apoštolom Pavlom: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (Gal 5, 22).

Máme aspoň prvé tri? Pápež František pred rokom povedal, že ak je človek aspoň pokojný, radostný a milujúci, už má v sebe znaky pôsobenia Ducha Svätého.

Pre istotu napíšem ešte jedno upozornenie: toto ovocie nehľadajte na trhu, ale vo vzájomných vzťahoch.