Jedna otázka

Zvyčajne sme to my, kto kladie otázky Bohu. Bože, prečo? Bože, ako? Bože, kde si bol? Bože, ako si to mohol dopustiť? Ako sa môžeš na to pozerať? V evanjeliu 21. nedele počujeme, ako Kristus kladie otázky svojim apoštolom.

Najskôr je to otázka, na ktorú sa pomerne ľahko odpovedá: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ V takýchto prípadoch vieme odpovedať. Vieme celkom dobre, čo hovoria iní.

Ani apoštoli nezostali zaskočení a vymenovali veľké osobnosti dejín spásy i súčasného náboženského života. Spravili to iste s hrdosťou. Veď svojho majstra považovali za Jána Krstiteľa, Eliáša alebo Jeremiáša.

No potom spraví Ježiš ďalší krok a otázka zaznie osobne: „A za koho ma pokladáte vy?“ Môžeme spraviť ešte ďalší krok a predstaviť si, že Kristus sa díva do očí mne. Iba mne. A položí mi otázku: „A za koho ma pokladáš ty?“ 

Táto otázka nezaznieva v jeruzalemskom chráme, ani v Judei, dokonca ani v Galilei. Zaznieva v Cézarei Filipovej. Niekde na hranici medzi Izraelom a totálne pohanskou krajinou.

Tam, kde syn Herodesa Veľkého prebudoval a vybudoval okázalé mesto, kde sa uctievali pohanskí bohovia, kde pramenil Jordán a okolo bola nádherná príroda a majestátne skaly. 

Vyznávať Boha, odpovedať na jeho otázky tam, kde je to bezpečné, kde sme obklopení svojimi vlastnými, kde stačia naučené odpovede, ktoré hovoria všetci ľudia, to je celkom ľahké.

My však teraz už žijeme na hranici, na ostrí noža. Stále vieme vyznať vieru v pravého Boha? Stále vieme vyznať, že Kristus je jediný Mesiáš, aj keď sa nám ponúkajú mnohí ďalší a možno atraktívnejší? Ak áno, aj my sme blahoslavení.