Nedeľná homília: Nehrajme sa na nič

Otvorene a na rovinu povie, že sa mu nechce. Krásne je na ňom to, že sa nepotrebuje na nič hrať a konkrétne pomenuje dôvod svojej neochoty: „Nechce sa mi.“ Som lenivý. 

Dnes by sme počuli možno iné výhovorky. Sofistikovanejšie. Spomeniem aspoň niektoré: Je zlá doba. Nestíham. Niekedy inokedy pôjdem veľmi rád. Mám toho nad hlavu. Zavalili ma inou prácou. Som nejaký prechorený. Konečne prišla dovolenka, na ktorú som čakal. A takto by sme mohli pokračovať...

No tento syn sa na nič nehral a jeho príbeh nám hovorí, že iba ten vie robiť pokánie, kto priamo pomenuje svoj problém.

Druhý hovorí: „Idem, pane!“ Nakoniec však nejde. Nevieme prečo. Jeho otec ho oslovil veľmi nežne. Doslova mu povedal: synáčik môj. Tento jeho otec bol však pre neho iba pánom.

Ako odlišne to znie, na jednej strane „synáčik môj“, na druhej strane „idem, pane!“ Cítime tam naučenú odpoveď, chladnú slušnosť a zároveň priepasť vo vzťahu.

Tak nám prichádza na um veta, ktorú povedal Pán Ježiš na inom mieste evanjelia: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva.“

No a potom sú tu ešte mýtnici a neviestky, ktorí nás predchádzajú do nebeského kráľovstva. Keby iba predchádzali, tak ešte dobre. Nevadí, že ma niekto predíde.

No Pán Ježiš v skutočnosti používa výraz, ktorý ani tak veľmi neznamená predchádzať, ako nahrádzať. Takže: mýtnici a neviestky vás nahrádzajú v nebeskom kráľovstve. Niežeby mýtnici a neviestky boli ideál. Oni sa však tiež na nič nehrajú, a preto vedia robiť pokánie.  

Keby sme to chceli zhrnúť, môžeme povedať, že cesta do Božieho kráľovstva nie je cesta bezchybnosti a umelej dokonalosti.

Do nebeského kráľovstva môžu prísť aj mýtnici, neviestky a leniví synovia, ktorým sa nechce, ale vedia meniť rozhodnutie. Nikdy sa tam však nedostanú nepodarení herci, ktorí iné myslia, iné hovoria a ešte iné konajú.