Nedeľná homília: Postavil hrádzu

V evanjeliu 24. nedele čítame, že sluha prosil o odpustenie nesplatiteľného dlhu. Desaťtisíc talentov zlata sa môže vyšplhať v našej súčasnej mene aj na tridsať biliónov eur.

Pán je taký bohatý, že mu všetko odpúšťa, pretože ho sluha prosí. Pán si môže dovoliť takúto vec, pretože on má nekonečne viac. „A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.“ 

Tu by sme čakali bezhraničnú vďačnosť, možno sľub, že bude slúžiť tomuto pánovi do konca života, že bude robiť všetko preto, aby čo len máličko zmiernil škody, ktoré napáchal.

Čakali by sme, že sluha rozbalí dar, ktorý dostal, bude sa snažiť robiť podobne, ako to zažil on na svojej vlastnej koži. No počúvame o presnom opaku. Sluha chytil pod krk spolusluhu, ktorý mu dlhoval sto denárov. Smiešna suma oproti tomu, čo bol dlžný on. A škrtil ho a škrtil. 

Záver poznáme: „A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

Strašné na tom všetkom je, že človek môže postaviť hrádzu Božiemu milosrdenstvu, ktoré už vytieklo v nekonečnej miere na tento svet. Človek môže dostať od Boha nekonečné dary, a on ich môže neprijať, môže ich nerozbaliť.

Svojím neodpustením môže zviazať veci na zemi a potom budú zviazané aj v nebi. Komu tým uškodí? Bohu? Nikdy nie. Iba sebe a svojim najbližším. Preto odpúšťajme zo srdca, kým sme ešte na ceste.