Boha sa snažím dávať na prvé miesto

Bola atletika vaša prvá voľba?

Asi ako každý chalan mojej generácie som začínal s futbalom, konkrétne v klube Domino u saleziánov v bratislavskej Trnávke. Nikdy som nebol veľmi technický typ, skôr krajný obranca, rýchly a pohyblivý. Môj ocino si to všimol a opýtal sa ma, či by som nechcel vyskúšať atletiku. Spočiatku som bol skeptický, lebo v tom veku nie je prechod jednoduchý. Nájsť si nových kamarátov a nové prostredie – to všetko pre mňa predstavovalo strašiaka. Dal som sa však prehovoriť a nakoniec som si v atletike našiel kamarátov na celý život.

Ako vyzerali vaše prvé atletické kroky?

Prvé dva roky som robil atletiku spolu s futbalom, potom som sa venoval už len kráľovnej športu. No stále som nemal ambíciu byť vrcholovým športovcom. Zmena prišla s halovými majstrovstvami Európy v roku 2015 v Prahe. Dostal som možnosť štartovať na týchto pretekoch, čo ma celkom namotivovalo. Keď som tam bežal šesťdesiatku, povedal som si, že raz by som v tom mohol byť dobrý. To bola moja prvotná motivácia.

Motivácia sa v priebehu rokov zrejme menila. Aké boli vaše ciele?

Keď som začínal s atletikou, chcel som najprv prekonať slovenský rekord. To sa mi podarilo už v juniorskej kategórii. Dnes je tento rekord už pokorený, ale to nevadí. Naopak, teším sa z toho o to viac, že ho prekonal šprintér z nášho klubu. Potom prišiel slovenský rekord na 200 metrov, a ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť. Prvá medaila na halových majstrovstvách Európy v roku 2017 bol úspech, o ktorom som predtým ani nesníval. Ešte som sa chcel dostať na olympiádu, čo sa mi podarilo v Tokiu v roku 2021. Keď sa obzriem za doterajšou kariérou, dosiahol som všetko, čo som chcel. Možno tomu chýba troška úspešnejšia olympiáda. Uvidíme, možno sa ešte niečo podarí.