Väčšinou ma zaujme vzťahová zápletka

Keď sa zobudíte do jarného dňa, aká báseň alebo pieseň vám napadne?

Ako prvá mi napadne pieseň Sunrise (Východ slnka) od Norah Jones. Je to básnická pieseň, ktorej text nie je jednoznačný. Podľa mňa je jej hlavnou témou dôvera vo vzťah s človekom a v život ako taký – napriek obavám vždy príde východ i západ slnka a život pôjde ďalej.

Viete si predstaviť svet bez poézie a krásnych piesní?

Asi nie, pretože v poézii sa viem zastaviť a pocítiť empatiu od autora a aj sama k sebe. Myslím si, že nie je nič iné, čo by nahradilo poéziu. Možno ešte pohľad na obraz vie dať duši pocit pochopenia.

Aký obraz sa vám vynorí v súvislosti s veľkonočnými sviatkami?

Paradoxne mi ako prvý napadne obraz Ježiša na kríži, hoci pointa je v prázdnom hrobe.

Kedy a vďaka čomu ste v sebe objavili talent pre herecký svet?

Prvýkrát som mala pocit, že herectvo by ma mohlo baviť, keď som videla Hamleta v Slovenskom komornom divadle v Martine. Keď som sa pozerala na toto predstavenie, zatúžila som zistiť, aké by bolo stáť na javisku.

Odvtedy som sa aktívnejšie pohrávala s touto myšlienkou. Ale až na prijímačkách na VŠMU som prvýkrát hrala a vyskúšala si, aký to je pocit.

Čo ste vtedy predviedli?

Bolo to viacero textov, dialógy aj monológy. V poslednom kole som mala dialóg z Antigony. Pri ňom som prvýkrát zažila, čo je to absolvovať emocionálny vývin postavy v dialógu, ktorý má začiatok, nejaký oblúk a koniec. A po dialógu vo mne zostala napätá otázka, či to v divákoch a porote zarezonovalo.

Je podstatné, aby diváci nezostali ľahostajní?

To je kľúčové. Bolo by mi veľmi ľúto, keby v hľadisku bola ľahostajnosť. Divák by mal mať vôľu otvoriť sa predstaveniu, pretože je aj na jeho rozhodnutí, aký zážitok si odnesie. Ale, samozrejme, diváci môžu zostať ľahostajní a nemusí to byť ich vina. Môže ísť o to, že inscenácia alebo herecký výkon sa jednoducho až tak nepodarili.