Nebojme sa ani dnes pomenovať pravdu

František Mikloško, historická tvár disentu a zvolávateľ Sviečkovej manifestácie, poznamenal, že táto akcia odkryla najhlbšiu charizmu Slovákov – nenásilný odpor a vernosť ideám. „Nie sme národ víťazných vojen, ale vieme byť nesmierne verní,“ uviedol. Zdôraznil, že Slovensko dnes potrebuje stavať budúcnosť na pozitívnych udalostiach, ktoré spájajú katolíkov, evanjelikov i neveriacich v úcte k človeku.

Predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš vyzdvihol, že v marci 1988 zaznel tichý hlas modlitby, ktorý bol paradoxne znásobený brutálnym policajným násilím. „Režim vtedy nepovolil zhromaždenie s odôvodnením, že súkromná osoba nemôže zabezpečiť pokoj. Účastníci však ukázali, že skutočný pokoj pramení zvnútra.“

Peter Šťastný požiadal o modlitbu za svojho chorého brata Mariána, ktorý stál za prvotnou myšlienkou Sviečkovej manifestácie. „Učme mladé generácie nikdy nenaletieť na falošné sľuby komunistickej ideológie,“ apeloval na účastníkov spomienky.

Osobné svedectvo matky, ktorá v roku 1988 stála na námestí so strachom o svoje nenarodené dieťa, priniesla Dana Čahojová. „Boli sme ticho, ale to ticho bolo výrečné. Bola to tichá sila pravdy. Aj dnes to vyzerá tak, že najväčšiu váhu majú krikľúni, ale naša dôstojná tichá pravda ich musí prehlušiť.“

Podpredseda Fóra kresťanských inštitúcií Pavol Kossey, ktorý pred 38 rokmi vytrval na námestí v premočenom kabáte pod vodnými delami, pripomenul, že zápas o  človeka a  o  spoločnosť trvá. „Najhlbším koreňom problémov je strata autentickej, pokornej a nezneužívanej viery v Boha. Bez prijatia jeho autority strácame spoľahlivý kompas.“

Študent práva Marek Janiga na záver pripomenul slová Silvestra Krčméryho: „Vy máte v  rukách moc, ale my máme pravdu.“ Prítomných vyzval, aby sa ani dnes nebáli pomenovať pravdu