Komentár

Uplynulý týždeň sa v San Franciscu v USA odohrala udalosť, ktorá je vzorovým príkladom súčasnej tzv. cancel culture, čo by sme mohli voľne preložiť ako kultúra vymazávania.

Niekedy je prospešné pre naše psychické zdravie zamerať zrak a myseľ aj na vzdialenejšie horizonty ako na každodenné problémy. Okrem očakávania Božieho kráľovstva môžeme medzičasom preskúmavať vesmír.

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov nemôže tento rok prebiehať tak ako zvyčajne. Mnohé stretnutia, ekumenické bohoslužby a následné spoločné rozhovory sa pre pandémiu neuskutočnia. Ako iné veci, aj táto iniciatíva sa presúva viac do elektronického sveta.

„Nebudem môcť hovoriť, ale budem tam. Nebudem niekým privilegovaným, ale jedným z nich. Chcem byť medzi nimi ako Kristov posol, ktorý nie slovom, ale skôr skutkom a svojou prítomnosťou im bude kázať evanjelium...“ napísal si do svojho denníka emeritný arcibiskup Alojz Tkáč, keď v roku 1977 nastúpil ako kňaz bez štátneho súhlasu pracovať ako vodič električky v Košiciach.

Rok 2020 sme uzavreli s koronavírusom a aj na začiatku nového roka nás táto infekčná choroba stále sprevádza; a minimálne niekoľko mesiacov ešte bude. Určite ste si všimli, že to vyvoláva rozličné reakcie v celej našej spoločnosti - od rodín cez firmy po vládu.