Afrika napĺňa nádejou

Afrika je pre mňa liek na jóbovské správy o tom, ako viera v Európe upadá, ako ubúda ľudí v chrámoch, ako nie sú rehoľné a kňazské povolania, ako sa zatvárajú a predávajú kostoly...

Keď sme pred 20 rokmi na Slovensku počúvali, ako majú napríklad v Belgicku len zopár bohoslovcov, nechápali sme. Dnes sú povolania vzácnosť už aj u nás. No po každom návrate z Afriky cítim pokoj a dôveru, že Boh má udalosti pevne v rukách.

Veď aj také Írsko v 5. storočí prijalo vieru od misionárov z Francúzska či rímskej Británie, z ktorých najznámejší je svätý Patrik.

A o sto-stopäťdesiat rokov neskôr, keď sa tam viera upevnila, sa stalo centrom misionárskej činnosti a vysielalo misionárov späť na európsky kontinent. Aj do našich krajov. Podobnú situáciu teraz pozorujeme v Afrike, ktorá prebrala misijnú štafetu od Európy.

Keď som začal pred 20 rokmi cestovať do Afriky a dokumentovať život slovenských misionárov, kňazi a rehoľníci z Európy boli ešte bežný zjav.

Dnes je v Afrike už pomerne veľkou raritou stretnúť kňaza či rehoľníka bielej pleti. Väčšina tamojších krajín má dostatok vlastných povolaní a stále pribúdajú mladí, ktorí chcú zasvätiť život Bohu. Dôkazom sú plné semináre.

Nevidel som v Afrike seminár, kde by bolo menej ako 120 bohoslovcov. Keď sa spolu títo mladí muži modlia a spievajú žalmy v sprievode tamtamov, je to elektrizujúci zážitok. A slovenskí veriaci sú pri tom. Podporujú v štúdiách až 2500 bohoslovcov v 17 afrických krajinách.

Farba pleti, krajina pôvodu ani etnická príslušnosť tu nehrajú žiadnu rolu. Ide predsa o robotníkov vo vinici Pánovej a tá je na celej zemi len jedna. Sme jedna Cirkev a africkí kňazi sú aj naši. A čím ďalej, tým častejšie prichádzajú k nám do Európy na misie.

Viackrát som v  Afrike počul myšlienku, že aj takto sa chce tamojšia Cirkev odvďačiť za obety misionárov, ktorí pred 150 rokmi odišli z Európy a priniesli im vieru. Mnohých to stálo život, no túžba ohlasovať Krista bola silnejšia ako strach z chorôb či mučeníckej smrti. Podobný zápal pre ohlasovanie Božieho slova dnes cítiť v Afrike.

Predsudky, že mladí sa tam chcú stať kňazmi, aby si zlepšili život a sociálne postavenie, neobstoja. Veľakrát sa na službu kňaza totiž pripravujú aj 17 rokov a bez skutočného povolania by náročnú formáciu nedokončili.

Navyše, ako kňazi často žijú veľmi skromne len z toho, o čo sa s nimi podelia ich chudobní veriaci. Aj v tejto oblasti sa zapájajú mnohí ľudia zo Slovenska, ktorí cez omšové milodary podporujú kňazov v Afrike, aby mali za čo natankovať trochu benzínu do motorky a ísť slúžiť do vzdialených komunít vidieka.

A tak spoločnými silami môžeme rozžiariť náš temnejúci svet. Plameň viery určite nevyhasne. Akurát niekde len slabučko tlie a inde blčí naplno.