Kain z Betlehema

Pod bránami kostola, Božím srdcom veľkého sídliska, bol verejný kontajner. Ľudia z bytoviek doň zvykli znášať všetko, čo im už doma prekážalo alebo hnilo. Od rozbitých pohárov po nedopečené hranolky. Pre niekoho bol kontajner smetiskom, pre iného supermarketom. Tak to občas v živote chodí - čo jedni považujú za nepotrebné, iní z toho žijú.

Prívetivý žobrák

V blízkosti kontajnera zvykol sedávať žobrák. Prívetivý muž, ktorý nikoho neobťažoval, nikomu neprekážal a na nikoho nepokrikoval. Zväčša iba pozoroval ľudí, ako hádžu odpadky do kontajnera. Nikdy od nich nepýtal peniaze, hoci deravý klobúk pred seba položil vždy.

Kto chcel, obdaroval ho. Kto nie, mohol prejsť okolo bez toho, aby sa žobrák za ním obzeral. Nehundral. Nesťažoval sa. Volal som ho Kain. Taký sa mi zdal. Vyhnaný. A nik z ľudí sa ho nesmel dotknúť.

Popoludní, deň po štedrej večeri, som ho pozval na vianočnú kapustnicu s domácou klobásou a hríbmi. Nijako sa nezdráhal, ba na chvíľu sa mi zdalo, že mu zažiarili oči ako tie sviečky, čo horia na vianočnom stromčeku.

Posadil sa k stolu, otrhanú baranicu položil vedľa taniera a špinavou rukou si upravil mastné vlasy. Kuchyňa rozvoniavala vianočným jedlom. Žobrák sledoval vypúlenými očami, ako mu naberačkou z hrnca plním tanier až po okraj. Dvakrát sa oblízal ako mačka, keď si namočí ňufák do misky s mliekom.

Prežehnal som sa a krátko pomodlil. On ma mlčky pozoroval. Možno sa k mojej ďakovnej modlitbe v duchu pripojil, nútiť ho však nebudem. Viera alebo neviera je predsa len a len jeho slobodné rozhodnutie.

Chutilo mu. A tak som mu naložil dupľu.

Keď dojedol, utrel si ústa bielou servítkou a hlasno si odgrgol. Ospravedlnil sa za tú „prasačinku“ a potom sa na mňa díval, akoby som bol ja tým maličkým Ježiškom v betlehemskej maštali.

V prepychu dieťa nevidieť

„Nikdy som si nemyslel, že budem žobrákom,“ pošepol smutne.

Najskôr som nevedel, čo povedať.

„Ale dobre mi tak,“ dodal s úsmevom, hoci v ňom nedokázal zakryť aj štipku clivoty.

„Nechcem mudrovať, priateľu. Naozaj nie,“ šepkal som, akoby som sa bál, že mu moje slová môžu ublížiť. „Ale keď sa dívam na betlehem, som vďačný, že to malé dieťa sa nenarodilo v zlatom paláci.“

„Prečo?“

„Zlatý palác púta pozornosť. Ťažko sa v ňom orientuje bez toho, aby nás zlato neopantalo.“

„Nevideli by sme dieťa,“ dodal Kain.

„Videli,“ pošepol som vážne, „ale iba chvíľu. A potom by sme sa rozplývali nad postieľkou, oblečením, hračkami, lustrom a starožitnosťami okolo.“

Kain neodpovedal, ale myslím, že mi rozumel. Díval sa na svoju žobrácku existenciu ako na trest a ani sa mu nečudujem.

„Mne sa zdá,“ natiahol som k nemu ruku a pritiahol som mu tanier k hrncu, aby som mu naložil druhú dupľu, „že môj Boh nám niekedy zabuchne zlaté dvere pred nosom, hoci sa nám páčia najviac zo všetkých dvier na svete, aby otvoril tie menej pekné,“ mudroval som, „menej pekné, ale správne.“

Pastier z Betlehema

„Pánko, neviete, aké to je byť žobrákom,“ krútil hlavou Kain.

„Neviem, máš pravdu, priateľu,“ súhlasil som, „ale verím, že v živote mi môžu vziať všetko: zdravie, priateľov aj rodinu či majetky, ale nikdy nie Boha.“

„Toho mi nevzali,“ vykríkol žobrák, akoby sme boli na hodine náboženstva.

„Ja viem,“ usmial som sa. „Ten sa vziať nedá.“

„Pánko, len ten mi ostal,“ vyznal Kain.

„Veď ja viem,“ nepochyboval som, že to hovorí úprimne.

Aj chudoba, aj bolesť či choroba môžu byť darom - myslel som si, ak vedú k dverám, za ktorými sa skrýva večnosť - nie tá ohnivá, ale tá radostná večnosť, kde nám z očí zotrú každú slzu i špinu žobráckej ulice.

Kain sa poďakoval za obed. Mocne mi stisol ruku a ja som ho odprevadil až k dverám fary.

„Dobre, že betlehem je chudobný,“ usmial sa.

„Hej,“ súhlasil som.

„Boha mi nevezmú, pánko,“ dodal vážne.

„Vzali ti už veľa,“ prišlo mi clivo.

„Ale nie všetko,“ nadýchol sa smutne, „teda skoro všetko mi vzali. Ale aj keby mi neostalo nič, to Dieťa z Betlehema mi nevezmú…“

„Dobre, že som žobrák, pánko!“ dodal ešte.

„Nie,“ nesúhlasil som. „Nie je dobré byť žobrákom. Ale dobré je, že ťa chudoba priblížila k Dieťaťu v jasliach.“

Žmurkol na mňa, akoby to bol kompliment a vrátil sa k svojmu kontajneru.

Žobrák. Nemal by som ho volať Kain. Možno by som mu mal zmeniť meno a začať ho volať Pastier z Betlehema. Veď srdcom bol ako ten chlapec, čo nechal ovečky na poli, keď mu anjel zaspieval o Dieťati v maštali, len aby utekal tam, kde sa narodil Boh.